2. Kapitola - Riaditelia

17. července 2011 v 21:49 | Enaily |  Zberatelia



Prešlo niekoľko dní a škola sa len hemžila žiakmi.
Vlkolak dobehol do školy a kdesi v tieni sa premenil na čiernovlasého chlapca.
Do izby číslo 7 vstúpil napoly anjel a napoly démon s krátkymi hnedými vlasmi a s karamelovými očami. Okamžite pred neho skočil blonďavý mačkolak, ktorého schmatol upír s karmínovými očami za chvost a stiahol ho naspäť do izby.
"Prepáč ak ťa ten hlupák vystrašil." povedal tichým, hrôzostrašným hlasom.
"Kto ste?" vypadlo z anjelodémona.
"Meir a toto je môj spolubývajúci Sein. Bývame oproti v izbe číslo 5." povedal mu veselo mačkolak Meir.
"Máš byť ticho. Už so ti to vravel. Hlupák." zavrčal Sein na Meira. Meir ho však priateľsky potľapkal po ramene.
"Ja som Stefan Alair." prehovoril anjelodémon, no tí dvaja akoby si to ani len nevšimli.
"Veď sa zasa toľko..." Sein ho nenechal dokončiť schmatol ho za chvost a odtiahol z izby. Celé to bolo o to komickejšie, že Mier sa chytil o zárubňu dverí a odmietal sa pustiť. Ešte chcel zostať, no Sein ho ťahal do ich izby. Nakoniec to Meir nevydržal a pustil sa. No i naďalej škrabal nechtami po zemi a dúfal, že sa mu podarí niečoho zachytiť. Po pár minútach sa dvere na izbe číslo 7 zatvorili a zostal tam pokoj.
Stefan si až teraz všimol, že ktosi sedí na parapete okna. Bol to pomerne nízky elf s krátkymi blond vlasmi. Zdalo sa, že vôbec nevníma to, čo sa v izbe deje.
Stefan ku nemu pristúpil a ozval sa. "Ahoj ja som Stefan Alair a ty musíš byť Nail Stour. Som rád, že ťa spoznávam."
Nail na neho pozrel. "Počul som ťa, keď si sa predstavil Meirovi." Povedal mu chladne a znova sa zahľadel von z okna. Nastalo ticho.
Stefan potichu prešiel ku skrini a otvoril ju. Mal šťastie. Zrovna táto bola prázdna. Začal sa vybaľovať.
"Ako dlho tu už si?" opýtal sa po chvíli.
"Niekoľko dní. Keď som prišiel ešte tu nikto nebol." odpovedal mu Nail potichu. Nastala chvíľa ticha. Stefan nemal rád ticho.
"Aký sú Meir so Seinom?" opýtal sa zasa.
"Ako to myslíš?"
"Aký sú priatelia."
"Dobrý. Ak je treba vrhnú sa kvôli tebe medzi mnohých nepriateľov, no ak je treba, zostanú stáť na mieste a nepomôžu ti ani keby ťa trhali na kusy. Sú tými najlepšími priateľmi, akých som si mohol želať." Nail sa pousmial. Všetko čo povedal, bolo pravdou viac, ako si mohol Stefan čo i len predstaviť.
"Neboli by lepšími priateľmi, ak by ťa išli zachrániť, keby ťa trhali na kusy?" opýtal sa Stefan prekvapene.
"Ak by to situácia vyžadovala, nie, neboli by najlepšími priateľmi. Vieš... nie vždy ide o záchranu. Sú súboje, v ktorých ti ide o česť o to, aby si premohol čo najviac nepriateľov bez pomoci niekoho iného." Nail zoskočil z okennej parapety.
"Mali by sme ísť. O päť minút začne Edgar Soul so svojím príhovorom." dodal a vyšiel z izby. Nechal otvorené dvere aby mohol vyjsť aj Stefan. Zavrel za ním.
"Nemohol si to povedať skôr? Za päť minút sa tam nedostaneme. Veď ani nevieme kde to vlastne bude...." začal frfľať Stefan.
"Nefrfli. Viem kde to je a poznám aj skratku, tak nestresuj." uzemnil ho Nail.
"Ale ako môžeš poznať skratku. Veď si tu prvýkrát presne tak isto ako aj ja, nie?"
"Už som si to tu celé prešiel. Viem kde to je. Len ma nasleduj." Nail prevrátil očami. Ako môže mať len jedna osoba toľko zbytočných otázok, nechápal.

"Prečo sme tam nemohli zostať? Ani som sa Stefana nestihol opýtať, či by si so mnou zahral človeče nehnevaj sa. Booože, prečo musíš byť stále taký vážny?! Vieš aká je s tebou nuda?!!" frfľal Meir, keď sa Seinovi podarilo dostať ho ku nim na izbu.
"Keby si len nebol taký ukecaný všetko by bolo jednoduchšie. Škoda, mohol som skončiť s Nailom, tak by som mal pokoj." frfľal zasa Sein znechutene.
Obaja vyšli z izby. Museli ísť na príhovor Edgara.
"Snáď to so mnou nie je až také zlé. S Nailom by si si neužil žiadnu zábavu a navyše vieš predsa, že nemôžem byť sám. Plus, nevieš o tom, že vždy aspoň jeden musí hrať hlupáka?"
"Pre teba hranie hlupáka nie je vôbec náročné. Vždy tým každého oblafneš. Dokonca aj mňa." uvoľnil sa troška Sein keď vyšli z ubytovne.
Sein mal pravdu. Meir vždy každého oblafol a hoci sa tváril ako úplný blázon v kritickej situácii vždy vypotil niečo inteligentné.
"Ale, hranie na blázna má aj svoju úlohu v bojoch. Ak sa tváriš ako blázon a použiješ správnu taktiku, tak...." začal Sein rozmýšľať.
"Bla, bla, bla, bla.... Sme v škole. Tu nemôžeš hovoriť tie svoje taktické a logické a strategické sprostosti! Užívaj si dovolenky. Stavím sa, že až tu skončíme, tak ju tak skoro mať nebudeme. Musíš sa odviazať a prijať nové vedomosti aj napriek tvojmu doterajšiemu presvedčeniu." Meir ho priateľsky potľapkal po chrbte a urobil otočku s tvárou vyvrátenou kamsi k nebu, hoci ho vôbec nebolo vidieť.
"Moje doterajšie presvedčenie je v troskách odkedy sme prekročili prah tejto školy." zamrmlal Sein pochmúrne.
"Ja viem, ale sľub je sľub, pamätáš? A navyše, podľa mňa to nie je až také strašné. Veď pre nás je to iba dovolenka, aj keď sme im to sľúbili všetci traja, zatiaľ nie je, čo plniť. Inak vieš o tom, že niekedy v strede tohto roka pôjde celá naša škola navštíviť LaFame v Nemecku?"
"Nie je to náhodou vo Francúzsku?"
"Nie, nepleť! Neviem síce odkiaľ je ich riaditeľka ale jednoznačne je to v Nemecku, konkrétne v Bavorsku."
"My tam ale nepôjdeme s nimi, však?" Práve keď chcel Meir odpovedať, vsúpili do telocvične ktorá bola plná študentov. Teraz to bola miestnosť, v ktorej mal mať Edgar Soul svoj príhovor.
Okolo celej miestnosti boli stoličky, na ktoré sa žiaci postupne usádzali. Tí, čo prišli ako prví, si uchmatli tie zadné miesta, aby sa tam mohli rozprávať a robiť vylomeniny, zatiaľčo oneskorencom zostali predné miesta. Občas sa niektorý zo študentov stal obeťou vtipu, ktorý spočíval v tom, že stolička na ktorú si chcela dotyčná osoba sadnúť bola len ilúziou. Bol to krutý vtip, ale u chlapcov veľmi obľúbený.
Vpredu bol vyvýšený pľac, aby tam všetci videli. Edgar Soul už tam stál a sledoval prichádzajúcich študentov. Bol to démon v stredných rokoch s bordovými vlasmi a krvavo červenými očami. Mal na sebe dlhý čierny plášť a bol tak trocha zaprášený, akoby práve prišiel z nejakej dlhej cesty.
"Sme tu všetci?" opýtal sa, keď bol čas na jeho príhovor.
"Ten je vždy presnejší ako hodinky." bolo počuť zozadu od starších študentov.
Edgar sa lepšie obzrel po miestnosti. Ešte chýbali dve osoby.
Stefan sa vrútil do miestnosti a okamžite si sadol na najbližšiu stoličku. Najradšej by sa bol pod zem prepadol keď ho Edgar prešpikoval svojim hrôzostrašným pohľadom.
Edgar si odpočítal jedného. Teraz už len jeden. Kde je? Už začínal byť nervózny, keď v tom si do telocvične ležérnym krokom vkráčal pomerne nízky štíhly elf s šedomodrými očami a krátkymi blond vlasmi. Bol to Nail. Na chvíľku zastavil a poobzeral sa po miestnosti. Na opačnej strane zbadal stoličku na ktorú by si mohol sadnúť. Pomaly sa vybral k nej. Zdalo sa, že ide stále pomalšie a pomalšie, až to Edgar, ktorý mal ešte niečo na práci nevydržal.
"Nešlo by to rýchlejšie?! Už teraz meškáš tak nezdržuj, chlapče!" Nail zastavil.
"Oh, prepáčte pán riaditeľ, ale podľa mojich hodiniek meškám len dvadsať sekúnd." zatiahol nevinne pozerajúc na Edgara.
"Ako sa voláš?"
"Nail Stour."
"Budem si ťa pamätať. A teraz, rýchlo choď na svoje miesto." Nail znova začal kráčať ku stoličke ktorú si vyhliadol. Keď ku nej prišiel zmizla. Až teraz si uvedomil, že to bola ilúzia a znova sa rozhliadol po miestnosti. Tá pravá, ako dúfal, bola rovno pred Edgarom. Ešte pomalšie ako doteraz ku nej kráčal, pričom ho Edgar prenasledoval pohľadom."
"Stour! Okamžite sa usaď!" skríkol po ňom už naozaj vytočený Edgar, ktorý mal pocit, že mu to ten chlapec robí naschvál.
"Musím tam najprv prísť, nie?" Nail zastal a zahľadel sa na Edgara. Ten už škrípal zubami od zlosti.
"Zostaň tam kde si a hneď ako skončím ideš so mnou do riaditeľne. Za tieto tvoje naschvály dostaneš náležitý trest! Je ti to jasné?!" skríkol.
"Jasné, jasné..." prevrátil očami a Edgar mal čo robiť aby po ňom neskočil a neodtrhol mu hlavu. Niečo, niečo čo nevedel popísať, ho na tom chlapcovi iritovalo hneď, ako ho zbadal.
"Vítam vás na dievčenskej škole LaFame a ja som Irina Serf - riaditeľka. Ako ste si iste všimli niektoré z vás majú izbu na najvyšších poschodiach v niektorej veži. Je to z toho dôvodu, že niektorí z rodičov či tých čo sú vám nablízku si to vyžiadali. Preto dúfam, že si svoje pokusy, výmysly a vylomeniny budete skúšať tam a nie na svojich spolužiakoch. Zvlášť upozorňujem slečny Nairu a Seiru Hell, ktoré dostali tú najväčšiu preto, lebo sa mi dostalo do uší, že ste zničili Pandorinu skrinku, ktorá patrila medzi najväčšie poklady podsvetia." Riaditeľka, malá trpaslica s dlhými ryšavými vlasmi, kakaovými očami a krátkymi rukami i nohami. Aby ju bolo vidieť musela si dať stoličku na stôl a na stoličku sa postaviť. Niektoré dievčatá sa naozaj divili ako je možné, že nespadne.
Naira a Seira Hell, démonické dvojčatá, ktoré už viac ani nemôžu byť odlišnejšie, si však riaditeľkine slová nevšímali a naďalej o čomsi horlivo diskutovali.
"Počúvate ma?" opýtala sa ich riaditeľka, no oni, nič.
Nakoniec mávla rukou a popriala všetkým dobrú chuť. Zliezla zo stoličky a stolíka. Keď sa usadila aj ona začala jesť.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 majnecraft majnecraft | Web | 17. července 2011 v 21:54 | Reagovat

No už jsem usínal ale dal jsem to dobri blog a pokračuj dal

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama