6.Kapitola - Návrat

28. července 2011 v 9:29 | Enaily |  Zberatelia


"Konečne ste tu! Už sme si mysleli, že sa vám niečo zlé po ceste stalo." Privítala ich riaditeľka školy Lafame - Irina Serf, trpaslica siahajúca študentom sotva po pás s krátkymi ryšavými vlasmi, riaditeľa Eklarimu - Edgara Soul s úsmevom od ucha k uchu.
Meškali takmer hodinu a tak už bola jedáleň prázdna a jedlo studené.
"Prepáčte nám to meškanie, ale po ceste sa vyskytli problémy." zamrmlal ospravedlnenie Edgar a spoza neho sa vynorili postavy v plášťoch.
"Ale keby sme nešli tou istou cestou, tak by sa z toho možno ani nevymotali." zaštebotal veselý hlas. Postava ktorá prehovorila si dala dole kapucňu z hlavy. Riaditeľka uvidela svoju nočnú moru. Červené vlasy, mačacie uši a hravé bordové oči.
"Čo si to dovoľujete slečna Ming?!" oborila sa po nej riaditeľka a ona sa skryla za Edgara. Z Iriny mala vždy veľký strach.
"Prosím, nestrašte ju. Ešte stále má kvôli vám nočné mory." povedala upírka s polodlhými striebristými vlasmi a šedivými očami.
Riaditeľka zamračene prikývla a ukázala na jedáleň.
"Máte tu všetci pripravené jedlo. Jedzte čo vám hrdlo ráči a choďte skoro spať, lebo zajtra vás všetkých čaká ťažký deň." Čosi ešte pošepla Edgarovi a už jej nebolo. Študenti čo práve prišli sa divili, ako mohla taká malá, bacuľatá trpaslica tak rýchlo zmiznúť.
Nakoniec sa všetci usadili a začali jesť.

Stefan si sadol k chlapcovi, ktorého sa všetci stránili. Nikto nemal príliš v láske vlkodlakov. Pre väčšinu bytostí to bola rasa, ktorá je pre nich nebezpečná. Upíri sa ich báli a rovnako aj démoni. Škriatkovia, trpaslíci a tak ďalej. Všetci sa im radšej vyhli ak mali tú možnosť.
"Ak nechceš skončiť ako totálny vydedenec, tak si odo mňa radšej odsadni. Som vlkodlak a každý koho so mnou uvidia, bude nepriateľ." zamrmlal mu chlapec a Stefan sa pousmial.
"Mne je to jedno. Povedal by som, že si tu jediný normálny. Nebudem sa predsa baviť s nimi." pohľadom ukázal na veľkú skupinu prvákov pri vedľajšom stole.
Chlapec sa usmial. "Som Leonard Erí." predstavil sa.
"Ste..."
"Ja viem. Poznám ťa. Teda, skôr som o tebe počul."
Stefan na neho nechápavo pozeral.
"Kamarátim sa s Nailom. Občas ťa spomenul."
"Fakt? On ťa nikdy nespomínal."
"On nikdy príliš nerozpráva."
"To je pravda." Priznal Stefan. Ani nemu Nail veľa nehovoril. Vždy mu iba povedal to čo potreboval vedieť, ako napríklad, čo má urobiť ak chce vyčarovať to a tamto. Nikdy mu nepovedal niečo zo svojej minulosti. Ani keď sa ho opýtal. Boli veci na ktoré sa nedozvedel odpoveď. Tak isto to bolo aj so Seinom. Jediný Meir sa nevyhýbal odpovediam a vždy mu na všetko odpovedal.
"Nevieš náhodou pravý dôvod tej ich jednodennej neprítomnosti?" opýtal sa Stefan po chvíli ticha.
"Dúfal, som, že ty o tom niečo budeš vedieť. Viem len to, že ich za to tretiaci a štvrtáci zmlátili."
"Vážne? Nič nehovorili. Pravda, Sein bol pár dní po tom ako sa objavili trocha nahnevaný, ale nevšimol som si, že by bol Nail akýsi dobytý, alebo tak nejak."
"Nail skončil s hlbokou ranou na predlaktí. Popravde, spočiatku som si myslel, že vyhrajú, ale potom tam prišiel on a začali prehrávať."
"Čože? Ako nad nimi mohli vyhrávať? Veď sú iba prváci. A navyše, keby aj nejakou náhodou vyhrávali, prečo by sa nakoniec nechali zmlátiť?" čudoval sa Stefan.
"Nebolo by ti divné, keby prváci vyhrali?"
"No, bolo. Ale to je predsa nemožné..." priznal pomaly.
"Myslím si, že pre nich je to celkom dosť možné. Pokiaľ neprišiel Nail, Seinovi s Meirom neuštedrili ani jediný škrabanec, ani jediný úder ich netrafil. Podľa mňa, nepatria do našej kategórie."
Stefan sa zamyslel nad Leonardovými slovami. Ak sa nad tým viac zamyslel a spomenul si na niektoré udalosti, naozaj mal pravdu. Nepatrili do ich kategórie.
"Máš pravdu. Dokonca aj učiteľov dokážu tromfnúť a ani pri tom nepohnú brvou."
"O tom som počul. Najmä o tom čo urobil Nail profesorovi Freinovi. To sa roznieslo po celej škole hneď v ten deň." zaškeril sa Leonard. Po Eklarime sa vždy takéto veci rozkríknu takmer okamžite a on sa to dozvedá medzi prvými.

Večera sa pomaly skončila. Stela, Kaira, Mao a Kain sa vybrali von z hradu, smerom preč zo školského pozemku. A naozaj. Len čo prekročili hranicu pozemku, uvideli malý domček učupený medzi stromami a z bokov skrytý kríkmi. Človek by ho možno ani len nezbadal.
Kaira odhrnula kríky, ktoré zakrývali nízke dvere. "Nejako to tu zarástlo." pousmiala sa a stlačila kľučku. Chcela otvoriť. Oprela sa do toho celou silou, ale nešlo jej to.
"Za tie roky si zoslabla." zasmial sa Kain, odtlačil ju odo dverí a otvoril. Išlo mu to ľahko. Kaira na neho zostala nemo pozerať. Ako je možné, že to nedokázala otvoriť? Nechápala.
Všetci vstúpili do domčeka. Bola tam tma a chlad. Mao striaslo.
"Pamätáte si kedy sme tu boli naposledy?" opýtala sa Stela a štikla do vypínača. Nič. Nerozsvietilo sa.
"Bolo to naozaj dávno." uznal Kain a šťuchol do Mao a Stely, ktoré stáli pred ním aby sa posunuli dopredu. Kaira zatvorila dvere.
"Prečo je tu tma?" opýtala sa.
"Lebo sa tu o to roky nikto nestaral." odpovedala jej Stela vecne.
"Niekoľko desiatok rokov." upresnila Mao neobyčajne vážnym hlasom.
"Nepamätám si, že by to tu vtedy bolo také......"
"....temné." dokončila Kaira namiesto Kaina.
"Nie! To som vôbec nemyslel." začal Kain rozpačito, ale Kaira ho zastavila.
"To nič. Veď istým spôsobom sme tu, v tejto miestnosti všetci plný temnoty." zasmiala sa, ale nie veľmi veselo. Trápilo ju to. Tento domček bol kedysi ich útočiskom.
"Neblázni. Veď to svetlo, tá žiarovka čo vymyslel ten človek.... bože ako sa volal...." Mao sa zamyslela.
"Myslíš Thomasa Alva Edisona?" opýtala sa Stela.
"Áno, presne toho! To čo vymyslel sme tu mali iba ako rekvizitu, no nie? My máme ako svetlo čosi lepšie." škerila sa aj keď to nikto nevidel. Všetci v tej malej a jedinej miestnosti domčeka vedeli, čo myslí.
"To je ale dole." oznámil jej Kain unavene. Veľmi dobre vedel kde to je. Všetky nádobky s tým dali do podzemia. Vedel to. Sám ich počítal a ani jedna nechýbala. Vtedy musel všetko kontrolovať.
"Nie, nie je." Ozval sa akýsi praskot a odrazu začal v krbe blkotať oheň.
"Mao! Vieš čo by sa stalo keby sa sem dostal nejaký človek a našiel to?!" oborila sa po Mao Kaira a z jej tyrkysových očí sršala zloba.
"Veď sa nič nestalo tak z toho nerob vedu." zasmiala sa Mao bezstarostne. Kaira sa ešte chvíľu rozčuľovala nad hlúposťou Mao, kým konečne stíchla.

Stáli v malej kruhovej miestnosti ktorá sa od dôb, keď v nej boli dennodenne vôbec nezmenila. Tie jediné dve okná ktoré tu boli, mali také špinavé sklá, že cez ne nebolo vôbec vidno von. Na zemi bol veľký kruhovitý koberec. Ešte na ňom nestáli.
Hneď pri dverách bola malá skrinka. Stela ku nej podišla a otvorila ju. Vnútri boli papuče. Všetky až na jedny vybrala von.
Jedny, celé ružové s obrázkom macíka, pristáli pred Mao ktorá si s úsmevom vyzula topánky a obula papučky.
Druhé, úplne jednoduché, od číňanov pristáli pred Kainom. Ten sa trocha zamračil, ale tiež sa prezul.
Tretie boli veľké plyšové zvieratká, ktoré skončili pred Kairou.
"Hej, Stels, nepomýlila si sa?" opýtal sa Kain prekvapene. Nepamätal si, že by Kaira mala také papuče.
"Nie." usmiali sa obe. Stela aj Kaira.
A nakoniec sa prezula aj Stela do papúč takých istých ako mala Kaira len s iným zvieratkom.
"Aj ja chcem také!" skríkla po nich Mao nahnevane a nafúkla líca. Vyzerala ako dieťa, ktorému rodičia nekúpili hračku.
"Jasné, jasné, aj pre teba tu také mám." usmiala sa Stela a vybrala jej zo skrinky také aké mali ony. Ibaže tie ktoré mala Mao boli s mačkou zatiaľ čo Kairyné so psom a tie Steliné s prasiatkom.

Keď už boli všetci v papučiach presunuli sa do stredu miestnosti a postavili sa na koberec.
"Kde je ten vstup?" opýtala sa Stela. Už si to nepamätala.
"A ja viem? Vždy je inde." prevrátila Kaira očami.
"Hlúposť. Vždy je na tom istom mieste, len si nikto nepamätá kde, vieš? Potrebuješ heslo na to, aby si sa tam dostala."
"Tak potom aké je heslo?"
"Jeden je vždy jedným!" vykríkla Mao veselo a pri jednom z tých dvoch okien sa objavilo točité schodisko ktoré viedlo do podzemia.
"Wow! Mao je skvelá." potešila sa Kaira a už sa chcela rozbehnúť dole schodmi, ale Kain ju chytil za golier a potiahol ju späť.
"Že sa so mnou porozprávaš?" opýtal sa jej a ona prevrátila očami.
"Porozprávam, ale nemôžem až potom?"
Kým sa ona snažila s Kainom vyjednávať Mao so Stelou sa vydali po schodoch dole do podzemia, pričom sa celú cestu chichotali.
"Pamätáš si keď ku nám Kain prišiel?" opýtala sa Mao a Stela jej prikývla.
"Jasné, že sa pamätám. Mina sa vtedy rozpúšťala!"
"A Kaira tiež." usmiala sa Stela.
"Ale ona sa neráta! Ona nebola žiadna konkurencia!" vykríkla Mao.
"Ale to ste vy dve vtedy ešte nevedeli. Ešte teraz si pamätám aká bola vtedy existencia zberateľov nahnutá. Iba ja som sa nezapojila do veľkej bitky o Kaina."
"Hej, hej ale ty si ani nemohla. Rada by to hneď využila proti tebe." zamračila sa Mao. Už kráčali dlhou chodbou v podzemí. Nikdy nevedeli ako dlho kráčajú, lebo skôr ako ich to omrzelo sa vždy dostali k časti, kde bolo niekoľko miestností.
Jedna mala dvere na ktorých boli nakreslené taniere, druhé boli silné dubové a tá posledná miestnosť nemala žiadne.
"Pamätáš sa ako si kreslila tie taniere?" Stela ukázala na dvere a Mao zdesene vytreštila dvere.
"To iste nemám na svedomí ja!"
"To JE tvoja práca!"
"Nie!"
"Áno!!!"
"Nie!"
"Áno!"
Takto sa Mao a Stela dohadovali až kým neprišla Kaira, ktorá na nich zostala prekvapene pozerať.
"O čom sa to dohadujete?" opýtala sa ich a obe ukázali na dvere vedúce do kuchyne.
"Že to nakreslila Mao?!" vykríkla Stela.
"Ja som to nenakreslila! Však?!" skríkla zasa Mao.
Kaira sa zasmiala. "Stela. To je tvoje dielo. To jediné čo si kedy nakreslila."
"To snáď nie! Prečo si na to nepamätám?!"
"Neviem, zdá sa mi, že vtedy si nebola vo svojej koži. Vlastne, to kreslila nejaká duša, čo bola v tvojom tele, takže priamo si to nekreslila ty." pokrčila ramenami.
"Čože?!"
"Aha! Aha!" Mao sa vrátila po tej chodbe kúsok späť a ukázala na lampášik v ktorom čosi poskakovalo. Bol to malý plamienok, začarovaný plamienok, ktorý dokázal horieť aj celé stovky rokov bez toho aby niečo potreboval.
"Nepribližuj sa ku tomu MAO!!!" skríkli obe naraz a okamžite pribehli k Mao schmatli ju za ruky, každá z jednej strany a odviedli ju do veľkej miestnosti bez dverí.
"Prečo mi nedovolíte dotknúť sa ho?" opýtala sa Mao keď ju pustili.
"Naposledy keď si sa toho dotkla sme tu s Kainom takmer uhoreli a Mina s Kairou boli riadne ošmahnuté!" oborila sa na ňu Stela a ona sa nevinne usmiala. "Ale ja som vás upozornila na nebezpečenstvo, keď sme to od mojej rodiny brali..."
"Niečo sa tu zmenilo." ozvala sa Kaira a pozorne sa otáčala po miestnosti v ktorej boli.
"A čo? Všetko je tu rovnaké ako vtedy. Veľká knižnica rozprestierajúca sa pri stene oproti dverám, tvoja a Kainova záhradka vo výklenku po pravej strane, po ľavej zasa laborka Miny a uprostred moje hračkové kráľovstvo!" Ako Mao rozprávala ukazovala na jednotlivé veci.

"Mali by sme si odpočinúť. Zajtra nás čaká náročný deň." uzavrela Kaira hádku Mao a Stely o akejsi hlúposti po pár minútach a odišla do záhradky vo výklenku napravo od dverí. Prešla až na jeho koniec kde bolo čosi podobajúce sa zrkadlu zasadené v stene. Neisto sa toho dotkla prstami, ale bolo to akoby sa dotýkala vodnej hladiny. Cítila chlad, ale prsty jej cez to prešli ďalej. Po chvíli sa však nepokojná hladina prestala vlniť a ona na chvíľku uvidela svoju podstatu, svoju dušu, to aká je naozaj. Zavrela oči. Nechcela to vidieť. Vykročila a vkročila do zrkadla. Prešla cez neho a ocitla sa vo svojej izbe. Oproti dverám, ako to bývalo v každej miestnosti výklenok s oknom a veľkou parapetou. Vlastne, ten výklenok bol iba taký veľký ako okno a okno bolo veľké. Prešla tam a sadla si do výklenku ku oknu. Vankúše už tam mala a aj perinu a všetko ostatné, čo by správna posteľ mala mať. Zapozerala sa von z okna kde sa formoval vonkajší svet. Toto okno bolo iné. Ten čo bol ku nemu blízko a želal si vidieť nejaké miesto ho videl také aké práve bolo. Dokonca, sa tam mohol cez toto okno aj dostať. Bola to vzácnosť, keďže Ibia zrkadiel je na celom svete len niekoľko.

Mao prešla doprostred miestnosti, do svojho hračkového kráľovstva a v ten moment sa dostala do svojej izby. Bola to tá istá izba v ktorej bola doteraz, len v inej dimenzii. Mala tam posteľ, veľkú skriňu a veľa hračiek.
Rozbehla sa ku kope v ktorej boli iba spoločenské hry a vytiahla Monopoly. S úsmevom zo svojej izby znova zmizla a objavila sa v Kairinej izbe.

Stela tá zasa pristúpila k policiam s knihami, medzi ktorými sa po chvíli objavili dvere cez ktoré vstúpila do svojej izby v ktorej mala veľký neporiadok. Po zemi boli porozhadzované rôzne mapy, plány, knihy ale aj rôzne zmluvy, dohody a bločky o poplatkoch. Keď to videla zhrozene zasa opustila svoju miestnosť a odišla ku Kaire.

Jediný Kain zostal v domčeku, v jeho jedinej izbe na povrchu. Unavene si sadol do kresla a pustil si televíziu. Na jeho počudovanie, dokázal chytiť všetky stanice.
"Ako je...." začal ale vtom si to uvedomil. "Ja som zabudol, že toto miesto je celé podivné." vzdychol si unavene. Vždy na to zabúdal. Už keď tu ten domček stavali, zozačiatku to bol veľký problém. Z nejakého dôvodu toto miesto všetko pohlcovalo. Až neskôr sa dozvedeli, že je tu akási podivná trhlina. Bola to novinka o ktorej nikto nevedel a oni si to nechali pre seba. Keby sa o tom niekto dozvedel a povedal by to rade, mali by zas o dôvod viac zničiť ich a to nikto z nich nechcel. Ale, dnes je veľa vecí inak. Už poznajú triky rady a vedia, že ich dobré úmysly, chrániť ostatných sú hlúposť a oni, ako Zberatelia vôbec nekonajú v prospech ostatných, ale iba v prospech rady. Nikto to nevie, lebo oficiálne verzie vždy znejú, tak, že dotyčná osoba bola pre spoločnosť neprijateľná a konala, akoby to povedali ľudia, protizákonne. No to bola hlúposť. Počas svojich úloh sa dozvedeli, aká rada naozaj je. Že všetci čo sú tam, chcú len moc a vládu nad ostatnými. A oni, sú len ich sluhovia. Preto on a Mina odišli a odmietli byť aj naďalej so Zberateľmi.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tifa Tifa | Web | 14. srpna 2011 v 11:52 | Reagovat

Ježiš to už jsou další tři kapitoly :D No nic! Prostě nestíhám xD Konečně tomu začínám rozumět :D To je pokrok :)A ještě k tomu už se začínám orientovat v postavách! :D Na to můžu říct jen jedno: Jdu si přečíst ty další díly :-D :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama