Cesta

21. července 2011 v 17:28 | Enaily |  Príbehy k jednej šálke čaju
Keby mi niekto niekedy povedal, že to budem ľutovať, neverila by som mu.
"Usmievaj sa, usmievaj sa! Chceš byť predsa najlepšia!"
Už ako dieťa som mala jednoducho smolu. Narodila som sa do pomerne bohatej rodiny a obaja moji rodičia boli nájomní vrahovia. A jedného dňa záhadne zmizli. Všetci čo vedeli, aká je ich práca sa vôbec nečudovali. Mala som vtedy asi sedem rokov. Ani mňa to vôbec neprekvapilo. Vždy som chcela byť ako oni. Myslela som, že je to správne.
Do starostlivosti ma dostala ich priateľka, Ela Wird. Nikdy som ju nemala príliš rada. Vlastne, nech sa nad tým akokoľvek zamyslím, nikoho som nemala rada.
Tak ako každé normálne dieťa som chodila do školy, učila sa a keď som prišla zasa k Ele, učila som sa znova.
"Odskúšam ťa, čo si sa u mňa za tie roky naučila." oznámila mi jedného dňa a ja som jej prikývla. Zobrala ma so sebou a celú prácu nechala na mne. Mala som zabiť kohosi, už ani neviem kto to bol. Viem, len, že zákazník si želal aby bol mŕtvy a za jeho smrť nám veľa zaplatil.
Môj život ubiehal ďalej. Keď už to bolo možné, odsťahovala som sa od Eli. Postupom času som získavala stále viac zákazníkov, ktorí ma odporúčali svojim známim. Občas som musela robiť aj vymáhača dlhov. Vždy som svoju prácu urobila tak ako sa očakávalo a dostala za ňu náležite zaplatené. Najčastejšími zákazními boli mafie. Raz potrebovali niečo jedny, potom druhý. Nestála som na nikoho strane. Úlohy som si vyberala podľa ceny, podľa toho, kto viac zaplatí. Áno, občas som vzala aj tie, ktorých cena bola mizivo nízka. Obyčajne neboli nijako ťažké.
"Haló?" Ozvala som sa do služobného telefónu. Na tento telefón mi obyčajne volali zákazníci, ak niečo súrne potrebovali a nemohlo to počkať dlhšie.
"Mám pre Vás úlohu. Dostanete za ňu slušne zaplatené." ozval sa povedomý hlas. Myslím, že pre neho som už niečo robila.
"Prepáčte, ale už niečo mám."
"Musíte to zobrať! Ste najlepšia!"
"Ak je to také súrne dám vám kontakt na Kocku. Teraz už niečo mám, takže sa obráťťe na niekoho iného." Kocka, tak vždy volali Elu. Nikdy som sa nedozvedela, prečo zrovna Kocka a i keď som sa jej na to pýtala, ona mi nikdy neodpovedala.
"Ona mi odporúčila vás. Chcela to urobiť, ale keď sa dozvedela o čo ide, odporúčila mi vás. Vraj ste najlepšia na tento typ." Chlapík na druhom konci už bol zúfalý. Chcela som, že to odmietnem, ale ak ma Ela odporučila, ak to ona nechcela urobiť, môžem to urobiť ja.
"Koľko mi zaplatíte?" opýtala som sa.
"Koľko si vypýtate a ešte vám ku tomu dám aj dom v Californii."
"Dobre. Povedzte mi podrobnosti." Vyzvala som ho a prešla ku stolu. Odtiaľ vzala papier a poznámkový blok, aby som si mohla všetko potrebné zapísať.
"Zabite Elena Wooda."
"Kto je to?" opýtala som sa. Nikdy som to meno nepočula.
"Tak ako vy nájomný vrah, ale aj špión. Ukradol mi veľmi cenné informácie, ktoré sa nesmú dostať na verejnosť. Zabite ho skôr ako sa dostane do Ameriky." Bol naliehavý.
"Nejaké špeciálne želanie, ohľadne jeho smrti? Chcete aby umrel rýchlo, pomaly, mučiť ho, nemučiť... A esťe potrebujem vedieť kde sa nachádza."
"Je mi jedno ako ho zabijete, ale hlavne ho zabite. Práve by sa mal nachádzať kdesi v Rusku. Ale naposledy ho videli v Taliansku, v Ríme. O týždeň chce nastúpiť na lietadlo v Londýne do Ameriky." Všetko podstatné som si zapísala.
"Dobre. Keď to bude hotovo, ozvem sa vám a dohdneme sa na cene. Ale, ešte mohli by ste mi poslať jeho fotku?"
"Samozrejme."
Náš rozhovor skončil. Otvorila som si notebook a o chvíľu mi prišiel e-mail. Otvorila som ho a pozrela si prílohu, čo boli fotky mojej obete.
Na všetkých sa zdalo, že je to obyčajný človek. Na jednej bol v kaviarni, na druhej v práci - v banke, na tretej s priateľkou. Všetky boli normálne. Nič, čo by naznačovalo, že by mohol robiť to čo ja. Nakoniec som to zavrela. Toto bude ľahké. Pomyslela som si.
O pár dní som sa vydala do Ríma. Našla som ho rýchlo. Práve balil dve turistky a pozval ich na kávu. Zaliezli do malej útulnej kaviarne. Tiež som sa tam vydala a usadila sa tam, pričom som ho neustále sledovala. Sledovanie. To je jedna z mojich najneobľúbenejších činností na tejto práci.
Sedela som tam a pomaly upíjala z pomarančového džúsu, ktorý som si obiednala. Vlastne, toto už bol tretí. Knihu ktorú som si priniesla iba ako rekvizitu, som už mala takmer prečítanú, keďže sa nič zaujímavé nedialo a môj cieľ, stále robil to isté. Nič.
Turistky, ktoré oblboval sa začali zberať na odchod.
"Ešte tu so mnou zostaňte. Snáď by ste ma tu nenechali takto samého." Hodil na ne psie oči. Ony sa len usmiali, zamávali mu a odišli.
Mala som ešte dvadsať stán do konca. Rozhodla som sa, že to dočítam a pôjdem. Pre dnešok stačilo. Veď som jeho sledovaním strávila takmer celý deň. A aj tak to bolo nakoniec zbytočné. "Bóóže, za niečo takéto si ani nemôžem veľa účtovať." Zafrfľala som si znechutene a vrátila sa k čítaniu.
Zrazu predo mnou pristál akýsi koláč. Žiadny som si neobjednala. Nemám koláče rada. Spýtavo som pozrela na čašníčku a ona ukázala na môj cieľ. Ten sa na mňa žiarivo usmial.
"Ďakujem, zoberte ho preč, prosím." Požiadala som čašníčku. Tá s mierne prekvapeným výrazom zobrala koláč preč. Znova som sklopila pohľad ku knihe.
Môj cieľ si sadol oproti mne.
"Ste tu na dovolenke?" Opýtal sa ma.
"Dá sa to tak povedať." Zdvihla som pohľad od knihy. "Želáte si niečo?"
"Ja som tu na dovolenke. Je tu krásne, však? Boli ste tu už niekedy? Ak nie, môžem vás tu previesť..." Zatvorila som knihu. Už nebolo možné pokračovať v jej čítaní.
"Už som tu niekoľkokrát bola a teraz ak dovolíte, pôjdem." Dopila som džús a pomaly vykráčala z kaviarne.
"Odprevadím vás." Už kráčal vedľa mňa. Žiarivo som sa usmiala.
"Ďakujem, to netreba. Ešte mám nejakú prácu,takže...."
Zahli sme do akejsi pustej uličky. Stále kráčal vedľa mňa. Vrhol sa na mňa a zatlačil ma k stene domu.
"Prečo ma sleduješ?!" vyštekol po mne a mne to až vtedy došlo. On vedel, že ho sledujem. Všimol si ma a hral hru na nevinného, na ľahkú korisť.
"Prečo by som to robila? Vôbec vás nepoznám." Snažila som sa ho vystrašený hlas.
"Skutočne? A čo je teda toto?" Z vrecka vytiahol telefón a čosi pustil. Bol to rozhovor mňa a môjho klienta. Začala som rozmýšľať. Musel sledovať hovory klienta, inak by sa ku mne nedostal. Nedel by, že teraz po ňom niekto ide. Stisol mi krk silnejšie.
"Povieš, že si ma zabila, jasné? Lebo ťa zabijem ja." zasyčal mi do ucha.
"Jasné." zavrčala som sarkasticky a kopla ho medzi nohy. Napodiv ma pustil.
"Ty...." začal, ale to už som stála a mierila mu pištoľou na hlavu.
"Dávam ti desať bodov za to, že si ma nachytal a pre tentokrát ušetrím tvoj život." Strelila som mu niekoľko krát do nohy. Po uličke sa to ozývalo.
Do Londýna som išla tým istým lietadlom, ako on. Sedela som pri okne a on pri mne.
"Zase sa stretávame, Sedmospáčka." povedal mi na pozdrav. Odtrhla som pohľad od okienka a sveta za ním.
"Počula som, že ťa učila Kocka. Už teraz chápem, prečo odmietla túto prácu."
"Iba na požiadanie mojich úžasných rodičov." zafrfľal ironicky. "Nikdy som túto prácu nechcel robiť a nemyslel som si že by sa mi to čo ma naučila mohlo raz aj zísť."
"Zaujímavé. Prečo si potom hral na dve strany? Ak môj klient chcel, odbachol si kohokoľvek koho poručil a ak to bolo potrebné a chcela to Americká vláda, odbachol si niekoho z jeho ľudí a nakoniec ukradol niečo nebezpčné." zamyslela som sa. Takto zväčša konali špióni. Premeriavam si ho pohľadom. Možno ho Ela učila, ale on nie je taký ako ja či ona. On je iný.
"Ako to všetko vieš?"
"Mám svoje zdroje." pousmiala som sa.
"Si ako Kocka. Ona tiež vždy mala svoje zdroje. Vždy mi vedela povedať to čo som chcel počuť."
"Vážne?" podivila som sa. Mne nikdy nehovorila to, čo som počuť chcela.
"Áno. Ale možno to bolo mojimi rodičmi." priznal.
"Nechápem. Myslela som, že Kocka sa nebojí nikoho."
"Mojich rodičov áno. Povedal by som, že ich nenávidí. Tak ako ja."
"Nikdy nepochopím ako niekto môže svojich rodičov nenávidieť." zamrmlala som a sklopila pohľad. Naozaj som to nechápala.
"Neviem, čo na tom môžeš nechápať. No,... tvoji rodičia ti asi nikdy nenadávali, nezakazovali ti, to čo si chcela robiť. Podľa toho čo viem zasa ja, zo svojich zdrojov, si len rozmaznané dievčatko."
"Máš zlé zdroje. Moji rodičia ma nestihli rozmaznávať." zamrmlala som a sklopila pohľad. Aj napriek tomu, že keď umreli som mala asi sedem rokov, som si ich veľmi nepamätala, pretože takmer stále kamsi cestovali. Smutné.
"To je mi ľúto zamrmlal." Znova som zvihla hlavu a žiarivo sa usmiala. "Nemusí. Nepoznal si ich a aj tak to vôbec nemyslíš úprimne, takže to ani hovoriť nemusíš." v mojich slovách bol chlad. Vedela som, že normálny človek by mi na to niečo odvrkol.
"Máš pravdu."
Vzlietli sme. Konečne.
"Prečo si sa nakoniec rozhodla toto robiť?" opýtal sa ma po dlhej chvíli. Jeho hlas mi znel smutne. Na chvíľu som dokonca mala pocit, že ani nie je moja korisť.
"Moji rodičia to robili. A aj teta Ela, ktorá ma dostala do opatery to robila. Hmm... myslím, že je to, to po čom som odjakživa túžila." zamyslela som sa.
"Takže len kráčaš po vyznačenom chodníku. Myslíš si, že je to to najlepšie? Mýliš sa. Si len nerozhodné dievčatko...."
"Možno." pripustila som potichu. Myslím, že mal pravdu. Áno, dokonca ešte aj dnes si to myslím. Ibaže, on bol moja práca, práca ktorú nesmiem odfláknuť, práca ktorej nemôžem dať zapravdu.
Ticho......
Prišla k nám letuška a opýtala sa nás, či si niečo dáme. On si objednal kávu a ja nič.
Zaymyslene som hľadela von z okna.
Nemohla som ho predsa zabiť v lietadle a ani na letisku a ako som zistila, lietadlo do Ameriky mu odlieta štvrť hodinu po prílete. Málo času. Až príliš málo. Ostáva mi jediná možnosť.
Kútikom oka som na neho pozrela. Alebo skôr na jeho miesto. Nebol tam a letuška mu práve priniesla kávu. Položila ju na provizorný stolček. Keď odišla nenápadne som sa obzrela, ale zdalo sa, že nikto mi nevenuje pozornosť. Strčila som ruku do vrecka a vytiahla malú fľaštičku. Rýchlo ju otvorila a vyliala mu jej obsah do kávy.
Potom som sa znova vrátila k zamyslenému sledovaniu oblohy za okienkom.
Pristáli sme. Vypil tú kávu a účinky jedu sa začnú prejavovať až keď bude už vo vzduchu. Jediné čo ma trápi je, že personál v lietadle s ním bude mať zbytočné problémy. Tá myšlienka ma trápi, ale je to jediná možnosť. Nemohla som vybrať jed ktorý by účinkoval hneď po užití, ani ten ktorý by účinkoval až keď by sme pristáli. Bolo by to príliš riskantné. Ela by mi síce povedala, aby som ho zabila hneď na letisku, vraj, ten koho mŕtvolu nevidíme, nie je mŕtvy. Ale, ja sa chcem vyhnúť zbytočnému podozreniu. Jeho smrť si overím iným spôsobom.
Vystúpili sme a pomaly kráčali cez letisko.
"Prečo ideš so mnou?" opýtal sa ma a ja som sa na neho veselo usmiala.
"Naša cesta končí a tu sa s tebou rozlúčim."
"Myslel som, že ma chceš zabiť." skonštatoval prekvapene.
"A kto povedal, že nechcem? Moja práca skončila a ja sa s ňou chcem rozlúčiť tak ako sa patrí. Nemyslíš, že je to fajn?" opýtala som sa veselo. Vždy, som mala vo zvyku sa so svojou obeťou rozlúčiť a popriať jej veľa šťastia predtým ako zomrie. Možno preto som si vyslúžila aj niekoľko iných prezývok, okrem Spáčky.
"Takže, zachvíľu umriem, však?" nemyslel to ako otázku. Usmial sa na mňa. "Som rád, že som spoznal Lúčiacu sedmospáčku. Snáď sa ešte niekedy uvidíme." podal mi ruku.
"Zbohom v pekle." Obaja sme sa na tom zasmiali a odkráčali každý svojím smerom. On išiel k lietadlu a ja preč z letiska. Mala som jedno stretnutie.
"Ahoj Edmund." Volal mi známy z New Yorku. Tam mal Elen Wood pristáť.
"Je mŕtvy." oznámil mi.
"To je úžasná správa Ed! Ďakujem ti!" zložila som.
Moja práca skončila, ale moje spomienky sa akosi vracajú k nášmu rozhovoru v lietadle. Myslím, že mal pravdu, keď mi povedal, že kráčam po vyznačenej cestičke. Naozaj som len nerozhodné dievčatko. Ale nechcem si to pripusiť. Nemôžem si to pripustiť, pretože potom by som musela pripustiť, že som sa stratila. Stratila som cestu po ktorej som chcela kráčať a preto som sa vrátila a vybrala si tú, ktorá sa mi zdala najľahšia.
Naozaj som si nemyslela, že to budem ľutovať.
Keby som mu ten jed do tej kávy nevyliala, možno by som vďaka nemu bola schopná nájsť svoju stratenú cestu. Ale, bojím sa, že ak by som ho nechala žiť tak by som sa stratila úplne.
Naozaj ľutujem, že som tú úlohu vtedy zobrala. Keby som ju nevzala, nemala by som čo ľutovať. Neľutovala by som ani výber svojej cesty.
Naozaj sa už čoskoro stretneme. Áno, stretneme sa tam, dole, tam kde je vždy teplo a nikdy zima. Kde takí ako sme my, vždy chodia. Je jedno ktorá z ciest, nás tam zavedie. Ak bude nesprávna zavedie nás tam. Tá cesta bude vydláždená zlatom, bude krásna, ale aj tak nás odvedie tam, kam nechce nikto ísť. Ibaže, ja sa tam teším.
Stretneme sa v pekle
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tifa Tifa | Web | 21. července 2011 v 21:53 | Reagovat

ááá to bylo úžasné :) Strašně se mi to líbilo a ten konec :-P Asi jsem se zamilovala :D Jo a k té mé povídce - byla to jen recenze a ta nemusí být dlouhá ne? :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama