Priatelia

4. července 2011 v 0:43 | Enaily |  Príbehy k jednej šálke čaju
Príbeh rozpráva o najlepších priateľoch.
Kurzíva je minulosť, to čo sa stalo.
Dúfam, že sa vám bude páčiť.


Boli sme najlepšími priateľmi. Už od malička.
Hrávali sme sa spolu v piesku, chodili do škôlky, naháňali sa. Jednoducho, boli sme priatelia aký sa len tak nevidia. Chodili sme spolu aj na základnú školu a tam, naše priateľstvo pokračovalo aj keď ja som chodila do C-éčky a on do A-čky. Potom, potom prišla stredná. Obaja sme chodili na tú istú i do tej istej triedy. Niekedy si myslím, že obaja sme smerovali k tomu istému snu, hoci.. dodnes neviem čo chcem.
Sedeli sme spolu v jednej lavici a vždy pri písomkách opisovali čo sa dalo, aj keď... ani jeden z nás sa neučil. Pretože, kto by sa učil ak môže ísť so svojím najlepším priateľom von robiť somariny? Nikto!
Závidela som mu.....
...on nemá také problémy ako ja! Neho nikto neprenasleduje a nepozýva ho von. Bože! Ako veľmi ja strednú nenávidím!
"Helen?" Otočím sa na toho kto ma oslovil. Znova nejaký chlapec.
"Nie!" už sa otoáčam a idem do triedy. Bože, len som išla na toaletu a už ma otravuje ďalší. Je to snáď prekliatie?
"Čo si taká odutá?" škerí sa na mňa Alex, môj najlepší priateľ, spolusediaci a spolupáchateľ pri rôznych hlúpostiach. Jednoducho, Alex.
"Akoby si nevedel." Prevraciam oči. On má také šťastie! Pokiaľ viem, dievčatá ho nechávajú napokoji a len ho pozorujú z diaľky. "Ty nemáš také problémy ako ja." Dodávam a skloním sa pod lavicu keď vo dverách zbadám chlapca ktorý mi už dva mesiace nedá pokoja. Stále sa pýta. Stále, stále! To je také....!
"Skry ma!" syknem na neho spod lavice.
"Už tu nie je." Opatrne vykuknem. Fúú má pravdu. Už je preč.
Naše spoločné dni, boli naozaj plné zábavy a úsmevov. Takmer všetky.
"Dnes máme písomku?!" pýta sa ma Alex po ceste zo školy.
"Čo?! Ja to neviem!" začnem panikáriť.
"Fú! To som rád!" vydýchne si.


"Čo? To by si nemal byť rád! Lebo potom budem musieť od teba odpisovať!"
"Ale ja to tiež neviem." Zasmeje sa veselo, akoby sa nič nedialo. Vždy je to takto. Nechce byť v tých sračkách sám. Tak sa teší, keď sme v nich dvaja. Aspoň si má s kým pokecať.
"Máš aspoň ťahák?" pýtam sa ho.
"Nie, ale napíšem ho v škole."
"Ja tiež."
*Smiech* Tú písomku sme napísali na 2. Nikdy nepochopím ako je možné, že sme mali také šťastie. My, ktorí sme o tom učive nemali ani páru. Možno, sme vtedy mali niečo v tých dutých hlavách, len sme o tom ešte nevedeli.
"Čo máš?" Dostali sme opravené písomky.
"To musí byť chyba, mám 2." Odpovedá a neveriacky na to pozerá.
"Čo? Ako môžeš mať 2-ku?!" vytrhnem mu ju z ruky a očarene na tú krásnu známku hľadím. Aj ja by som takú chcela mať.
"Máš 2." Oznámi mi spolužiak ktorý to rozdáva. Okamžite ju začnem študovať. To musí byť zázrak.
"To musíme osláviť!" Alex chce zasa zdrhnúť z domu. Ale, ja dnes nemôžem.
"Prepáč... dnes nemôžem." Vyzerá byť sklamaný.
"Prečo?"
"Musím sa doma učiť. Naši sa mi vyhrážajú, že ak to takto pôjde ďalej, tak nebudem môcť ísť von. A prázdniny budem musieť stráviť u babky na konci sveta."
Áno, učila som sa stále horšie a horšie. Alebo, aby som bola presná neučila som sa. Alex to však chápal. Vedel, že moji rodičia sú iní ako tí jeho.
"Potrebujem od teba láskavosť." Už týždeň sme nikde neboli a ja sa doma stále len učím. A s niečím takýmto za mnou príde. Namiesto privítania, hneď vstúpi.
"Si v kaši,čo?" rýchlo chápem. Alex niečo dosral a teraz sa topí v kaši Nechce byť v nej sám. Aké očakávané.
"Ani nie, ale už ma to nebaví." Priznáva, ale ja neviem o čom hovorí. Zbystrím pozornosť.
"Nebaví ťa čo?"
"Stále za mnou lozia! Nechápem ako to môžeš vyržať mať nejakého chalana furť za zadkom! Odkedy sa doma učíš a nechodíme tak často von, stále za mnou lozia nejaké baby! Už ma to nebaví! Musíme s tým niečo urobiť! Sú strašne otravné! Zrovna dnes ma strápnili pred partiou!" sťažuje sa a ja ho len počúvam s otvorenými ústami. On má ten istý problém, čo ja? To je... neuveriteľné!
"A čo? Mám ti snáď nájsť nejaké riešenie? Ja sama sa s tým neviem vysporiadať. Choď s tým za niekým iným. Takže... musím sa učiť."
"Ale ja fakt potrebujem tvoju pomoc."
"A ako ti mám pomôcť?"
Alex vtedy odišiel, ale ja som vedela, že bude odo mňa chcieť aby som mu pomohla, aj keď teraz odišiel. Na druhý deň ma v škole čakalo prekvapenie. Alex tam bol skôr, nepočkal na mňa, takže sme nemohli ísť spolu a rozprávať sa.
"Čau. Prečo si ma nepočkal?"
"Lebo som mal niečo na práci." Postaví sa a odíde do vedľajšej triedy. Ako viem, že išiel vedľa? Vedľa je totiž väčšina členov našej party. Jeho miesto okamžite niekto zasadol.
"Išla by si so mnou dnes poobede von?" Aké drzé. Hneď zrána sa ma niečo takéto opýtať. Tiež si mohol vybrať lepšiu dobu.
"Nie."


A takto som odmietla aj ďalších piatich, čo sa ma to za tento deň opýtali. Zo školy idem úplne vyčerpaná a okolo mňa chalani, ktorí sa mi chcú priblížiť. Hrôza.
"Helen, potrebujem s tebou rozprávať." Alex sa pretlačí pomedzi nich.
"Dúfam, že sa ma nechceš tiež opýtať, či s tebou von." Zafflem ironicky. Je predsa jasné, že on by sa ma takú hlúposť nikdy neopýtal. Viem, že sa mu nepáčim. On, má rád iné dievčatá a navyše, sme priatelia. Tí najlepší z najlepších. Niečo také hlúpe nám to priateľstvo nemôže pokaziť. Ani jeden z nás by to nedovolil.
"Neboj sa. Nie si môj typ, ale.. no .. neviem, neviem, či by si ma nechcela..." zasmeje sa a ja ho šťuchnem lakťom medzi rebrá.
"Teba? Ani keby si bol posledný chlap na svete." Smejem sa. Áno, aj ako vtip to znelo strašne. On aby chcel mňa? Alebo ja jeho? Nemožné.
"No, ale teraz, vážne s tebou potrebujem rozprávať. Osamote." Veľavýznamne pozrie na chlapcov okolo.
"Nie!" povie jeden a keby to bolo možné, sánka mi padne až na zem.
"Áno! Nenecháme vás samích!"
"Prečo by sme mali?!"
"Ja chcem s ňou chodiť a s niekým takým ako si ty neprehrám!" Potýčka sa začala. Dohadujú sa medzi sebou, akoby každý z nich vedel, že oči mám zrovna pre neho. Pričom, vôbec to nie je pravda.
"Idem, majte sa." skôr ako mi na to ktokoľvek stihne niečo povedať, zdrhám. A nim, sa za mnou nechce utekať. Nikomu a je to smutné. Každý z nich sa naparuje ako páv, ale pritom, vôbec im na mne nezáleží. Ide len o to, že chcú aby všetci videli, že chodia so mnou. S dievčaťom, ktoré všetci považujú za čudáčku, ale popritom aj za niekoho kto by mohol byť fajn.
Áno, v tej dobe ma všetci považovali za čudáčku. Vlastne ani sama neviem prečo, ale jednoducho som bola iná ako oni. Napriek tomu, som však bola veľmi populárna. Nechápem však čo sa im na mne páčilo. Bolo veľa krajších dievčat odo mňa. Tak prečo.... ja?
Ktosi klope. Idem otvoriť.
Alex.
"Čau. Potrebujem s tebou rozprávať."
"Poď ďalej. Naši sú preč." Odvediem ho do obývačky, kde si sadne do kresla. Ja vedľa neho.
"čo pozeráš?" ukáže na pustenú televíziu v ktorej mám zastavený film.
"Machetu." Odpoviem proste. "Takže, čo si chcel? Musela som to stopnúť v tom najlepšom. Zachvíľu použije črevá ako lano. To je úplne najlepšia scéna."
"Fuj, si nechutná." Pokrčí nosom.
"Hmm..." zasmejem sa.
"Viem, že to vyznie ako vtip, ale.... pôjdeš so mnou von?" zasmejem sa.
"Samozrejme! Už sa mi nechce učiť."
"Ale ja to nemyslím tak..." Nechápem.
"Budeš moja priateľka? Myslím to tak, že.... Bože! Ty si strašne nechápavá! Chcem ťa pozvať na rande!"
"Toto nie je dobrý vtip. Dúfam, že si tiež uvedomuješ to kde práve si a že mám poruke veľa vražedných nástrojov." Hovorím s úplnou vážnosťou. Obzrie sa okolo seba.
"Ja to myslím vážne. Ale...."
"Ty si asi veľa vypil, čo? Vždy ti hovorím aby si s nimi toľko nepil. Počkaj tu. Dám ti Acilpirín." Postavím sa a idem poň.
"Som v poriadku Helen. Len som prišiel na to ako by sme mohli vyriešiť ten náš problém. Bohužiaľ nenapadlo ma nič iné ako to, že by sme spolu chodili."
"Alex...."
"Áno ja viem, ale aj tak si to o nás už myslia! Tak prečo nie? A navyše aspoň by sme sa zbavili všetkých tých otravov! Ani mne sa to nepáči, ale..."
"Zajtra ti poviem ako som sa rozhodla, či tvoj návrh na riešenie beriem. Takže, sa maj."
"Keby si prišla na čokoľvek iné, lepšie s radosťou to prijmem, ale... toto sa mi zdá ako najlepšie riešenie." S týmito slovami odišiel. Mala som vtedy zmiešané pocity. Nikdy som nad ním neuvažovala takto. Proste... v každom prípade som ale musela priznať, že má pravdu. Ani mňa nenapadalo lepšie riešenie.
Ráno. Ja už som rozhodnutá.
"Bré." Pozdravíme sa ráno vonku pred domom. Počkal na mňa.
"Ako si sa rozhodla?" Zaujíma ho vôbec aj niečo iné?
"Máš pravdu. Ale... je to iba akože!" zdôrazňujem so zdvihnutým ukazovákom. Smeje sa.
"Dobre, dobre!"
Pravdou ale zostáva, že to, že to povieme a budeme spolu chodiť von, neznamená, že to na ostatných bude pôsobiť tak ako obaja dúfame.
"Počuj, ale nebudme sa držať za ruky a tak, však?" opýtam sa tesne pred školou.
"Nebóój!" smeje sa a ani neviem ako drží ma za ruku.
"Si strašný." Zamrmlem si potichu. Takto vstúpime do triedy.
"Tak čo, konečne ste sa dali dokopy? Po toľkých rokoch?" opýta sa nás hneď spolužiak, ktorý je aj členom našej party, čiže, nás pozná celkom dobre.
"Hmm..." moja odpoveď je nenadšená, zatiaľčo Alex...
"Že váhaš!" smeje sa. Mám chuť začať ho škrtiť.
Dni ubiehali a ubiehali. Ľudia, nám to uverili, ale .... po nejakej dobe, im nestačilo vidieť nás držať sa za ruky. Pretože, my sme nerobili veci ktoré páry zvyčajne robia. Vôbec sme sa nezmenili a stále stvárali hlúposti. Nechodili sme na také rande, ako by si oni predstavovali.
"Počuj, vážne spolu chodíte?" pýta sa ma jedno dievča na záchodoch. Čakáme kým sa jeden uvoľní.Prikývnem.
"Prečo sa pýtaš?"
"Nevyzeráte tak. Proste... nevidela som vás robiť nič také, čo páry robia. Len sa držíte za ruky. Pripadá mi to ako divadlo." Priznalo dievča a ja sa nad tým musím okamžite zamyslieť.
"Nieee! To sa ti iba zdá...."
Preto, sme obaja začali uvažovať nad tým, čo vlastne páry robia. Každý z nás zistil niečo iné a od niekoho iného. V tejto oblasti sme totiž obaja boli úplné lamy ako sa vraví.
"Spoločné jedlo." Stretávka je u mňa a hlásime si, čo sme zistili.
"Hmm... asi na verejnosti čo?" pýtam sa.
"Mohli by sme ísť len na kofolu. Pozvem ťa. Vraj sa to tak robí."
"A ja som počula, o nejakom spoločnom pikniku a prechádzke po meste, popričom sa na seba budeme lepiť..."
A podobné hlúposti. Samozrejme, neboli by sme to my, keby sme to hneď nezorganizovali tak, aby to vyzeralo vierohodnejšie. Ibaže, z času na čas sa veci vymknú spod kontroly.
"No táák! Daj jej pusu!"
"Francuzáka!"
Náš dokonalý plán mal len jednu chybyčku. Stretli sme tých, ktorí chceli buď mňa, alebo Alexa. A oni všetci ho vyhecovali. Teda aj mňa, lebo tam išlo o našu akú-takú slobodu. Pobozkali sme sa.
"Zabijem ťa, Alex. Nie, ja ťa budem mučiť a mučiť a mučiť až ťa umučím k smrti." Ani jeden z nás nie je nadšený z toho, čo sa stalo.
"Ty mňa!? Ja teba!" naše reakcie sa však vôbec nelíšia.
"Maj sa." odpájam sa od neho hneď pri prvej odbočke. On ide opačným smerom.
Napriek tomu, čo sa stalo, sme však neprestali a ľudia, to prestali riešiť. Hoci, stále boli takí ktorí za nami čas od času prišli s niečím podobným. My sme aj naďalej hrali svoje role.
"Ježín, dávaj pozor! Nevidíš, že nesiem knihy?!" oborím sa na chlapca s hnedými vlasmi, ktorých končeky sú blonďavé a hnedými očami. Je pekný.
"Pozeraj sa kam šlapeš." Odvetí mi akoby to snáď bola moja chyba, že Alex je chorý a my dnes, keďže je koniec školského roka, dostávame knihy.
"Keby bolo ako, tak sa pozerám a len tak mimochodom, ty si to do mňa z boku napálil, takže je to tvoja chyba." Knihy mi samozrejme popadali na zem.
"A?" pokrčí ramenami a ide ďalej.
"Hej!" schmatnem ho za rameno.
"Okamžite mi to pomôž pozbierať!"
"A to už prečo? Tvoje sračky." Povie bez okolkov. Mám chuť z neho vymlátiť dušu. Nie, že by som nevedela, ale... nemala by som biť slabších.
"A povedz, kto by sa chcel v tých sračkách kúpať sám? Buď mi to pomôžeš pozbierať, alebo sa topíš v ešte väčších než ja teraz." Len pokrčí ramenami a odíde.
Tie knihy som ale aj tak nezbierala ja. Stále bolo v škole veľa mojich obdivovateľov, ktorí mi s radosťou pomohli. Viem, som zlá, že som ich tak podlo využila. Na hnedookého chlapca som zabudla.
"Počuli ste to? Vraj nejaký nový študent čo nedávno prestúpil, robí Willovi problémy." Jeden kamoš z party nám to oznamuje ako úžasnú novinu.
"A?" ani mňa, ani Alexa to veľmi nezaujíma.
"Vraj mu chce rozbiť držku." Hovorí ďalej. To nás začína zaujímať.
"Willovi?" pýtame sa zborovo. Prikývne. Pozrieme na seba.
"Nemožné." A aj naďalej robíme každý svoje - ťahák.
"Fakt! Roztruboval, že keď vyhraje, celá naša parta pôjde do kytek spolu s Willom."
"No... tak sa na to ideme pozrieť. Kedy, kde, ako?" opýtam sa unavene lebo on nedá pokoj dovtedy, pokiaľ na to nekývneme.
"Dnes hneď po škole pred bránou."
"Ten sa chce nejako poponáhľať." Zamrmle Alex.
"No, možno sa mu zajtra nechce ísť do školy. Možno majú nejakú písomku."
"Ale po Willovej akcii sa sem nedostane najbližší mesiac." Obaja sa zasmejeme.
"Pravda"
Ani jedného z nás to nezaujímalo pretože sme si boli istý, že Will vyhraje. Vlastne, on nemohol prehrať. Naša parta mala pravidelné cvičenia v karate klube a každý z nás aj chodil na niečo čo malo niečo spoločné s bojom. Bolo nemožné, aby ho niekto porazil. Preto sme chceli iba prejsť okolo, akoby sa nič nedialo.
"To je on!" ukážem na hnedookého chlapca s hnedými vlasmi ktorých končeky sú blonďaté.
"Kto?"
"Tá sviňa kvôli ktorej ti teraz nadávajú za knihy." Upresním Alexovi.Už od vtedy prešli štyri mesiace.
"Hmm... zostaneme?"
"Jasné! Chcem vidieť ako sa topí vo svojich vlastných sračkách." Ako obyčajne, keď sa niečo podobné deje, sme sa postavili hneď za Willa. Aby sme sa mohli pozerať z blízka.
"Aha, nemehlo!" ukáže na mňa ten chlapec. Alex sa na tom zasmeje. Lakťom mu šťuchnem do brucha.
"A jej poskok." Nejaký jeho kamoš. Stojí hneď za ním. Na toto sa zasa zasmejem ja. Ale Alex už robí krok vpred.
"Hej,. Vy dvaja, poznáte ich?" pýta sa nás Will.
"Ten pako ma zramoval keď som Alexovi niesla knihy."
"To je on? Asi bude fakt niečo, keď si mu nič neurobila." Will sa zamračí.
"Je len drzý ako opica. Nechcelo sa mi a navyše, asi by bola škoda rozbiť mu ten celkom pekný xichtík."
"Takže nechceš odvetu?" Alex aj Will na mňa prekvapene pozrú.
"Čo ste sa zbláznili?! Dievčatá sa predsa nebijú!" zaštebocem, ale aj tak sa postavím pred Willa. Alex vedľa mňa.
"Aj ja chcem kúsok." Zafrfle.
"Nedostaneš. Odplata za tvoje knihy je len moja."
"Lakomec."
"Bééé!"
"Hej vy dvaja, toto je môj boj" Will nás oboch odstrčí.
Začal sa boj. Spočiatku Will vyhrával, ale potom.. zrazu prestal a ten chlapec mu dával peknú nakladačku. Ja, ani Alex sme sa na to nemohli pozerať. Will je predsa náš šéf! Nenecháme ho v tom! Postavili sme sa pred neho.
"Tss... slaboch. Necháš za seba bojovať babu! Snáď si nemyslíš, že na ňu budem mäkký!" zareve na neho keď sa postaví na nohy.
"Prestaňte vy dvaja...."
"Hej, Will aj my chceme kúsok..." obaja máme dobrú náladu.
"Nebudem ťa šetriť len preto, lebo si baba."
"My teba nebudeme šetriť len preto, lebo sa mi páčiš. Bééé" vyplazím mu jazyk.
Pravdou ale zostáva, že nám dal riadnu nakladačku. Neviem ako je to možné, ale.. takmer sme to totálne ale úplne totálne prehrali. Nakoniec odišiel s polámanou rukou a my, sme mali modriny snáď všade.
"Vrátim vám to."
Planá vyhrážka, ktorá sa nikdy nemohla splniť.
"Počuj, ja už ďalej nemôžem." Cesta domov je však vyčerpávajúca. Nevládzem. Všetko ma bolí.
"Už je to len kúsok." Zamrmle Alex. Je na tom podobne.
"Sadnime si. Alex.. vážne..." Zastaví a vezme ma do náručia.
"Hej! Alex, čo to robíš?"
"Nesiem ťa." Zasmeje sa akoby mu nič nebolo, ale ja viem, že ho všetko bolí tak, ako mňa.
Alex ma zaniesol ku nemu domov, keďže býval bližšie. Obaja sme sa rozvalili na sedačke.
"To je paráda."
"Tiež si myslím." Obaja si to užívame.
"Počuj.. on sa ti fakt páči?" Minútu ticha preruší Alex.
"Hej.. myslím, že teraz ešte viac."
"Ty si divná. Dostaneš od neho nakladačku, ale aj tak sa ti páči."
"Práve preto! Nie je žiadna bábovka." Zaškerím sa. Ticho. Pozriem na neho a on len zamyslene pozerá pred seba. Jeho výraz je vážny. Chcem mu zamávať rukou pred očami, ale.. nemám na to silu. A tak len na neho pozerám.
Je fajn... mám ho rada. Práve preto je to blbosť! Je to môj najlepší priateľ. Kamarát.Takže...
"Myslíš, že keby som išla za ním a opýtala sa ho, či by so mnou išiel von, bolo by to v pohode?" opýtam sa potichu. Pozrie na mňa.
"Samozrejme." Zasmeje sa. "Je malá pravdepodobnosť, že by zrovna teba odmietol." Dodá.
"Ďakujem."
Bola to vskutku zaujímavá doba. O niekoľko dní, nás ten chlapec navštívil znova. Ruku mal v sadre. Teda, ak mám byť presná, neviem či išiel zrovna za nami. V každom prípade, sme sa stretli, keď išiel do našej triedy.
"Yo. Gratulujem k tak ľahkému zraneniu." šťuchnem od neho s úsmevom keď vychádzam z triedy.
"Máš nejaký problém?" vyštekne.
"Išiel by si so mnou von?" usmejem sa ešte širšie. Ale hneď dodávam. "Samozrejme keď ti nevadí, že len pred pár dňami sme sa mlátili a nepýta sa ťa to každé druhé dievča..." bola by som dodala aj viac.
"Helen nekecaj a pádluj." zafrfle Alex.
"Áno, áno už idem." prevrátim očami. "A ty, ak to berieš po škole sa uvidíme." zamávam mu a je mi úplne jedno aká je jeho reakcia. Vlastne, pochybujem o tom, že by išiel.
Áno, bolo hlúpe myslieť si, že by chcel mňa. Najmä keď nezabúdate na fakt, že sme nepriatelia. Čakala som ho, ale on neprišiel. Samozrejme. Vôbec som nebola sklamaná. Po ceste domov som stretla Alexa.
"Si sklamaná?" pýta sa ma, lebo už iste vie, že neprišiel.
"Nie! Čakala som to." zasmejem sa veselo, ale aj tak je v mojom smiechu počuť smútok. Tajne som dúfala, že by mohol prísť, ale bola to hlúposť.
"Klamárka."
Dni ubiehali ako obyčajne a mňa to prestalo trápiť. Aj tak som nepotrebovala žiadneho priateľa, frajera. Načo?
A tak sme prešli až do štvrtého ročníka. Chlapca sme v škole stretávali každý deň. Neudialo sa nič zaujímavé. Len ja som sa zmenila. Nepotrebovala som si už viac písať ťaháky. Učila som sa a vypracovala sa na jednu z najlepších žiačok v triede. Zároveň som si však aj ponechala svoju bláznivú a nezávislú stránku a aj naďalej robila s Alexom hlúposti.
"Helen?"
"Ano?"
"Vieš už kam pôjdeš na výšku?" pokrčím ramenami.
"Netuším a ty?"
"Rodičia ma už prihlásili do zahraničia. Odídem."
"Čo?! To nemôžeš!" skríknem šokovane. Zrovna sme v bare, kde už naše vylomeniny nie sú ničím výnimočným.
"Musím. Odchádzam tesne pred koncom roka."
Koniec roka sa blížil, maturity tiež a ja som stále viac kašlala na učenie. Chcela som s Alexom stráviť čo najviac času predtým ako odíde. Niečo mi nahováralo, že už sa možno nikdy neuvidíme. Tá predstava bola pre mňa hrôzostrašná. Nevedela som si predstaviť čo budem robiť ak tu nebude so mnou. S kým budem chodiť von, rozprávať sa o hlúpostiach, robiť vylomeniny cez prázdniny. Kto mi bude robiť spoločnosť ak sa budem topiť v kaši, koho tam stiahnem aby som si mala s kým pokecať? Alex... bol najlepší priateľ.
Posledný deň. Alex dnes večer odchádza a ja neviem, čo budem bez neho robiť. Tak veľmi mu chcem povedať, tak veľmi chcem aby zostal.
Idem s ním až na letisko. Mal by už nastúpiť.
Vzdychne si. "Tak, Helen, myslím, že tu sa po tak dlhej dobe rozlúčime."
"Škoda, že nemôžeš zostať." usmejem sa.
"Myslím, že je to tak lepšie. Aspoň budeš mať pristor na to, aby si mohla mať toho... doteraz neviem ako sa vlatsne volá." tvári sa, že rozmýšľa.
"Ani ja neviem čo je zač." pokrčím ramenami. "Ale, Alex... ak budeš čokoľvek potrebovať zavolaj. Nezabudni, že vždy v tom plávame spolu." teraz hovorím smrteľne vážne. Aj on zvážnie.
"Ty tiež. Nemôžem ťa predsa nechať topiť v kaši samú."
Naše rozlúčenie nebolo vôbec srdcervúce. Celkom pokojné. Naše cesty sa jednoducho rozdelili a to, bolo všetko. Jedna kapitola života sa uzavrela, ale naše priateľstvo zostalo. Načo boli telefóny?
"Už je preč?" pýta sa Will. Prikývnem. Pred chvíľou som prišla z letiska.
"Jo." je piatok a celá naša parta ide do baru.
"Tuším ťa to vzalo."
"Nie."
"Ale mám pre teba dobrú správu. Niekto ťa hľadal."
"Hmm..."
"Stein."
"Kto je to?"
"Ten od ktorého sme všetci traja dostali nakladačku. Zdá sa, že čakal kým mu Alex uvoľní pole."
Celý tento bláznivý výlet nakoniec dopadol tak, že so Steinom som bola nasledujúcich desať rokov. Vlastne, ani som sa s ním už nestihla rozísť alebo čokoľvek iné.
"Čau, ako sa máš?" volám Alexovi. Je streda a to sú naše telefonické dni.
"Čau, teraz nemôžem. Som v kaši..."
"Wow, to je prvýkrát odkedy si odišiel."
"Čo? Ja som ti nehovoril? Som v nej už pekne dlho.... vlastne nič mám sa dobre. Všetko je fajn. V ničom nelietam." snaži sa to zahovoriť, lebo až teraz si uvedomil, že mi nič nehovoril.
"To ti tak verím. V čom lietaš?" hľadám zošit kde mám zapísanú jeho adresu. Podľa jeho tónu hlasu sa mi zdá, že sa topí v peknom humuse.
"Nerieš. Aj tak sa to vyrieši. Musím končiť. Ozvem sa. Čau." zloží, ale to ešte nevie, že mi nestihne zavolať naspäť, pretože už nejakú dobu sa ho chystám navštíviť. Nestihla som mu o tom povedať.
"Stále nechápem prečo ho tam chceš. Je to tvoj ex." frfle Stein.
"Koľkokrát ti to mám hovoriť? Bola to len hra ktorej cieľom bolo zbaviť sa otravných elementov. A účinkovalo to."
"Fajn, fajn.... aj tak by som ale rád išiel s tebou..." otrávene na neho pozriem.
"Stein... nie som žiadne béčko a navyše, ty más prácu. Spravím to sama. Uvidíš, že som späť čo nevidieť." Smutný pohľad. Na chvíľku uvažoujem o tom, že by som Alexovi nechala len odkaz, ale.. je to môj najlepší priateľ. Nemôžem mu nechať odkaz typu "Čau Alex, chcem ťa za svedka. Ešte ti poviem kedy bude svadba, ale určite príď. Ďakujem, maj sa!" Len predstava takého odkazu ma desí.
"Dobre."
"Milujem ťa."
"Aj ja teba."
A tak som odletela... už ani neviem kam. Len viem, že to mesto bolo nechutne veľké. Keby nebolo toho ochotného taxikára ktorý ma ochotne zaviezol na Alexovu adresu, som si istá, že by som sa okamžite stratila a musela sa doslova predierať stovkami ľudí. A tiež nevravím o problémoch do ktorých by som iste spadla, ako obyčajne. Hoci.. ani tie na seba nenechali dlho čakať.
Vstúpim do Alexovho bytu. Dvere sú vypáčené.
"Alex?!" zakričím neisto a vstúpim. Byt je celkom veľký a luxusný. Jediné čo ho špatí sú krvavé stopy na koberci. Idem podľa nich až pokiaľ neprídem do spálne. Alex je tam vyvalený na posteli a začína chrápať. Šťuchnem do neho.
"Alex?" Nič.
"Alex?" Znova. Troška sa pomrví.
"No tak! Viem, že nie si tuhý." strčím do neho silnejšie. Pootvorí oči.
"Helen?" opýta sa. "Nie, tá by tu asi nebola. Bože... zas mám halu..."
"...cinácie? No dovoľ, Vyzerám snáď ako výplod tvojej fantázie?" šťuchnem do neho ešte raz.
"Ale no ták! Helen je stovky kilometrov ďaleko. Je nemožné aby sem prišla...."
"Preber sa už konečne!" zahučím.
"No dobre.. tak teda si skutočná Helen...." zafrfle a znova zavrie oči. Neveriacky na neho pozerám. On je snáď totálne mimo. Asi dostal riadnu nakladačku.
"Helen! Ako to, že si tu!?" skríkne šokovane a prudko sa posadí. Narazí si svoju hlavu o tú moju.
"AU!" skríkneme naraz.
"Prepáč! Ale čo tu robíš?" nechápe.
"Potrebujem od teba láskavosť." chvíľu je ticho. Rozmýšľa.
"Nemôžem..."
"Viem, máš problémy.. ale ak ti s nimi pomôžem, urobil by si pre mňa niečo?" Znova ticho.
"Nie. Nemôžem ťa do toho zatiahnuť." pokrúti hlavou.
"Nuž, ale už je to myslím jedno keď som tu."
"Nie! Musíš vypadnúť!" postaví sa a schmatne ma za ruku. Ťahá ma preč.
"Tento raz nie." Zastavím, lebo vôbec netuším o čom to rozpráva.
"Ale to, čo potrebujem je celkom jednoduché. Len sa postavíš, vypočuješ si kecy notára, podpíšeš sa a znova sa budeš môcť vrátiť. Nie je to žiaden prúser. Len taká oficiálna hlúposť."
"Počkaj, počkaj.. čo vlastne po mne chceš?"
"Chcem aby si mi išiel za svedka." vypúli na mňa oči a som si istá, že keby to bolo možné sánka by mu padla až na zem a jazyk sa mu vyroloval z úst. Tak ako to bývalo v rozprávkach.
"Ty sa ideš vydávať? Za koho?"
"Pamätáš sa na toho čo nám dal nakladačku?"
"Ten?" Prikývnem. Už som si istá, že mi kývne, keď pokrúti hlavou.
"Nemôžem Helen. Vráť sa domov a nájdi si niekoho iného."
"Tak to máš smolu. Prišla som po teba, takže to budeš ty. Aj keby som ťa mala zviazať a dotiahnuť tam."
"Helen.. choď domov. Proste.. ja nemôžem." pustí ma a prejde do vedľajšej miestnosti. Idem za ním. Kuchyňa. Sadne si na stoličku.
"Nebuď pes a povedz mi, čo ťa trápi. Zabudol si už snáď na to, čo som ti povedala, keď si odchádzal?"
"Nie."
Zostala som, ale nepodarilo sa mi ho presvedčiť. Nechcel ísť. Čo bolo však horšie pri každom zvuku sebou trhol, akoby čakal niečo zlé. Netušila som o čo ide. Nič som netušila až pokiaľ neprišli....
"Konečne sme ťa našli. Dlho si sa nám skrýval. Á, kto je toto? Tvoja nová priateľka? Dievča, on nie je dobrý. Je strašný človek a hlavne, zachvíľu ťa aj tak odkopne." Chlapíci, ktorí vyzerali vážne veľmi negatívne. Myslím, že aj keby som ich videla na ulici, moja prvá myšlienka by bola, že sú záporáci.
"Kto ste?" opýtam sa polopate. Alex do mňa šťuchne, aby som bola ticho.
"My?! Ty nievieš kto sme?" Pokrútim hlavou. Nechápavo po sebe pozrú.
"Ty, nás..."
"Nie je odtiaľto. Prišla len na návštevu." skočí mu do reči Alex. Chlapík na neho znechutene pozrie.
"Ty drž klapačku. Zachvíľu príde aj na teba. Stále mi niečo dlžíš." pozriem na Alexa. Je ticho.
"Takže.. ty si tu nová... ale nevyzeráš, že by si..."
"Nezdržím sa. Len som si prišla po neho." ukážem na Alexa. Zdá sa, že padol do dobre hlbokej jamy.
"Takže aj ty s ním máš nevybavené účty. Už chápem, ale budeš musieť počkať až s ním skončíme. Vlastne.. až s ním skončíme už si s ním asi nikdy nikto nevybaví účty, ale...."
"Ja ho potrebujem živého."
"Prepáč dievča, boli sme tu prví."
"To nie je moja vec."
Spoza opasku vytiahne pištoľ. Namieri na Alexa.
"Si robíš prdel, nie?" zamrmlem.
"Nie, chcem to urobiť už dlho ale ten had nám vždy utečie." odistí. Spýtavo pozriem na Alexa. Pokrúti hlavou.
"Prečo ho máš odkráglovať?" opýtam sa narovinu. Pokrčí ramenami.
"Šéf sa ho chce zbaviť. Vraj je to ex jeho snúbenice, aj keď.. je to celé nejaké divné. Ona ho chce za svedka na svadbu. Bože, svojho ex ako svedka. Ani sa mu nedivím, že ho chce odpraviť." Naširoko sa na mňa usmeje.
"Keďže s ním máš nevybavené účty, kam chceš aby to dostal? Splním ti želanie."
"Nikam. Šéfovi odkáž, že som ho našla skôr." veselo sa zasmejem a prejdem pred Alexa. "Alebo ma môžeš zastreliť." otočím sa mu chrbtom.
"Zdrhni, keď sa niečo zomelie, áno?" pošepkám Alexovi.
"On ťa..."
"Neboj. Jeho šéf je na 100% Stein. Takže, choď."
Nerátala som s tým, že keď sa otočím naspäť ku tomu chlapíkovi, vystrelí. Trafil ma priamo do brucha, a pre istotu vystrelil dvakrát. Nerátala som s tým, že umriem na takom mieste, že zachránim Alexa. Ale myslím si, že to bola vznešená smrť. Zachrániť niekoho, komu som nikdy nepovedala, čo pre mňa naozaj znamená. Pretože... ani neviem... ale.. keby som sa narodila znova a mohla sa s ním znova stretnúť, mohla byť znova jeho najlepšia priateľka, určite, určite by som to celé urobila inak a nenechala sa len tak zabiť.
Tým som si istá.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama