1.Kapitola - Šialený nápad starých rodičov

24. srpna 2011 v 17:33 | Enaily |  Keď sa smola lepí na päty


Som... vlastne na tom nezáleží kto som. Ja som jednoducho ja.
Ale... pre tento príbeh je dôležité, aby ste to vedeli. Takže, poďme od začiatku.
Ja som......
Ja som......
Som Fiere Tomerei a moja rodina vlastní niekoľko súkromných škol po celom svete. Sú známe a chodia tam najmä ľudia, ktorí majú niečo v hlave. Tým niečím nemyslím mozgožrútov ktorí im už v tej hlave vykapali od hladu, ale mozgožrútov ktorí sa ešte stále napchávajú a ich jedlo im rastie na tanieri.
Áno, vlastníme sieť súkromných škôl ktoré sú známe pod názvom "Atalan". Priznám sa, že vôbec netuším kto to vymýšľal. Ja, by som to tak určite nepomenovala. Naším najväčším rivalom je ďalšia sieť súkromných škôl. Každoročne sa bijeme o tých najlepších študentov a študentky. Obyčajne máme len čisto dievčenské a čisto chlapčenské školy. Samozrejmosťou sú aj ubytovne, izby s vlastnými sociálnymi zariadeniami, jedálne, výborné jedlá, výborní profesori. Ale, všetko má jedno veľké ALE.
Moji starý rodičia chcú aby som sa o tieto naše školy začala starať. Som jedináčik, čiže jediný kto to celé môže zdediť, som ja. Ja, ja, ja a len ja. Je to otravné, keďže ja, ja, ja, len ja nechcem. A čo je najväčším prekvapením študujem na celkom obyčajnej, štátnej škole. Tam chodím aj na obedy, bývam so svojimi starými rodičmi. Vlastne, to je akoby som bývala sama, keďže oni neustále cestujú medzi našimi školami. Milujú totiž svojich študentov a vedia doslova o každom všetko. Niekedy (čo býva stále) sa čudujem, ako je možné, že si to všetko vôbec pamätajú. Oni asi nemajú v hlave žiadnych mozgožrútov. Alebo, keď nad tým tak uvažujem minimálne jeden z nich ich musí mať, pretože keby nie, nikdy by nevymysleli niečo také katastrofálne.

Tento deň je taký ako každý iný. Každý deň chodím do školy, kde si to celé odtrpím, odtrpím si zjedenie občas-dobrého-obeda a idem domov. No, domov ako domov. Ale, to miesto nazývam domovom.
"Ahóój zlatíčko! Ty už si doma?" vybehnú na mňa moji starý rodičia.
"Čo tu robíte?" prekvapene sa ich pýtam. "Nemali by ste byť v Amerike?" Obaja sa však záhadne usmievajú. Tento ich úsmev poznám. Je to zlovestný úsmev. Úsmev, ktorý prinesie niečo zlé. A to zlé niečo, bude zlé pre mňa.
"Rozlúčila si sa so svojimi spolužiakmi?"
"Čo? Prečo? Čo máte zasa za lubom?" podozrievavo na nich škúlim, ale ako obyčajne nedokážem prepokladať na čo myslia.
"To nič, to nič dievčatko." upokojuje ma babka.
"Prestupuješ do školy na Okinawe." oznámi mi dedko akoby to nič nebolo tesne predtým ako s mojím reflexne zeleným kufrom opustí dom. Hlava mi šrotuje túto novú informáciu. Pokiaľ totiž viem, na Okinawe nemáme žiadnu školu. Babka ma medzi tým vezme za ruku ako malé dieťa a ťahá ma von z domu.
"Počkať, počkať. My nemáme na Okinawe žiadnu školu." oznámim im vecne.
"My vieme. Je to škola našich rivalov." na dedkovej tvári sa prehĺbia vrásky.
"Áno, patrí do siete škol ktoré vlastnia Eleirovci a Weikovci." babka ma s nezáujmom vtlačí do taxíka a nasadne po mne. Dedko sa tam vtrepe tiež.
"Letisko." oznámia taxikárovi jednohlasne.
"A prečo tam teda idem? Nebolo by...." Obaja akoby vedeli čo chcem povedať.
"Potrebuješ poznať aj školu rivala aby si mala aspoň akú-takú predstavu proti čomu stojíš. Ale neboj sa miláčik, všetko bude v poriadku." sladko sa na mňa usmieva babka. Dedkov výraz nevidím. Ale niečo sa mi na tomto nepáči. Celé to znie až príliš divne. Ale myslím, že je zbytočné vyzvedať. Tí dvaja mi aj tak nič nevyzradia. Predpokladám, že podrobnosti sa dozviem ž v lietadle, pretože z lietadla ktoré je vysoko nad zemou nemôžem ujsť.

"No, takže o čo ide?" pýtam sa ich keď už sme vo vzduchu.
"Hneď po pristátí na teba budú čakať kaderníci a potom pôjdeme na nákupy." zazubí sa na mňa babka.
"Na nákupy?" podivím sa.
"Áno. Potrebuješ nejaké chlapčenské oblečenie." zdôraznil dedko akoby sa nechumelilo.
"Chlapčenské?" nechápem.
"Áno. Tá škola je chlapčenská. Dievčatá tam nechodia. Vyplýva to už z názvu - Chlapčenská škola."
"To nie. Ja nikam nejdem. Idem domov!" vyhlasujem rezolútne a som rozhodnutá hneď po pristátí nasadnúť na spiatočné lietadlo.
"Ale keď my už sme všetko vybavili." babka je zmorená.
"Už nemôžeš cúvnuť. Je to pre tvoje dobro." priklincuje to dedko.
"Pre moje dobro?" Obaja prikývnu. Mala som to vedieť už na začiatku, že plánujú niečo šialené.
"Uvidíš, že tam bude dobre. Po roku sa ti ani nebude chcieť odísť."
"Po ROKU?!"
"Áno, stráviš tam jeden rok." pokyvkáva hlavou dedko.
"Ale ja si stále myslím, že je to málo." mračí sa babka a ja uvažujem, či je to normálne. Poslať svoju jedinú vnučku do vlčieho brloha.
"Ale, vy o mňa nemáte strach?" vysúkam zo seba pomaly. Obaja na mňa prekvapene pozrú.
"A prečo by sme mali mať? To, či budeš alebo nebudeš mať problémy je celé na tebe. Ak sa prevalí, že si dievča celé to bude na tebe a nie na nás." pokrčí ramenami babka.
"Oficiálnou verziou v takom prípade bude, že si tam utiekla za nejakým chlapcom." dodáva dedko vecne.
"A ...."
"Ak schválne budeš vytrubovať kto si, vydedíme ťa." dodávajú obaja zborovo. Čiže v preklade, ak ma vyhodia za to, že som dievča, vydedia ma a ešte aj ohlásia, že to bola celé moja chyba. Tá predstava je zlá. Veľmi zlá. A najhoršie je, že sa nemám ani ako brániť.
"Koľko to tam mám vydržať?" pýtam sa rezignovane.
"Len jeden rok." Babka sa spokojne usmieva. Dedko tiež. Konečne dostali to, čo chceli. Prikývnem aj keď viem, že to nie je potrebné. Môj osud, je už totiž spečatený tak, či onak.

"Nezabudni, že si chlapec. Takže žiadne dievčenské hlúposti." upozorňuje ma dedko tesne predtým ako ma vypustia z auta a ja nadobro skončím v škole plnej chlapov. A dokonca, ma aj prihlásili na internát, takže budem musieť s nimi aj bývať. Teraz neviem, čo je horšie. Či internát alebo škola samotná, alebo všetko dokopy. Jedno im však musím priznať. Dali mi týždeň, aby ma vycvičili na správneho chlapca.
"Tiež nesmieš zabudnúť na priateľské večere. Jedna je budúci týždeň a aby sme ti to troška zjednodušili, všetky sa budú konať v našom sídle ktoré je neďaleko." ubezpečuje ma babka rýchlo.
"Ale to sídlo tiež patrí Weikovcom." dodáva potichu dedko.
"My na neho máme väčšie právo ako tí-tí zlodeji!" rožčúli sa babka. Netuším prečo ich tak veľmi neznáša.
"Máš pravdu, miláčik." dedko rezignuje.
"Tak ja idem. Uvidíme sa na plese." vystupujem z auta.
"A nie že prídeš neskoro Feinar!" zakričí za mnou babka narýchlo vymyslené meno. Vlastne mi ušetrila starosti. Aj keď to meno... hrôza. Chem ho zmeniť! Ale ak to urobím, tí čo to počuli ma budú podozrievať.
Prejdem prah pozemku na ktorom stojí internát. Škola je hneď oproti, cez cestu.
Som zvedavá, ako sa to vyvinie, tento šialený nápad starých rodičov.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Saii Saii | Web | 5. září 2011 v 10:50 | Reagovat

Musím povedať že som sa na tom kvalitne zasmiala! :D
Hlavne na tých mozgožrútoch. Keby to urobili mne, tak asi zdrhnem aj z toho lietadla :D

2 Aoi Gumi Sakura/Fernandes Aoi Gumi Sakura/Fernandes | E-mail | Web | 21. ledna 2012 v 17:31 | Reagovat

Achh.. dokonalý :33 Píšeš dokonale En-san :33 Satanistický rodiče :33 Kdyby se to stalo mě, tak někde šlohnu padák a vyskočím z letadla.. Vážně výtlem.. mastím na další díl :33

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama