12.Kapitola - Meirov príbeh

15. srpna 2011 v 13:11 | Enaily |  Zberatelia


A tak Meir začal rozprávať čo zažili odkedy on a Nail opustili Eklarim.

Opustili sme Eklarim a vydali sa rovno za Minou.

"Ale nikto nevie kde Mina býva." prerušil ho Stefan. Leo do neho drgol.

Kráčali sme a kráčali, až pokiaľ sme nenarazili na Kaina. Ten nás tam zaviedol.

"Ale Kain bol s nami na Lafame. Tak ako...." Stefan zmĺkol, keď do neho Leo znova šťuchol.

"Vedeli ste, že Mao oslobodila od cesty na Lafame aj vášho upírskeho priateľa?" opýtala sa nás Mina, keď sme vstúpili do malého domčeka. Nevedeli sme to. Iba sa na nás záhadne usmiala a pokračovala v pozeraní televízie.
Stáli sme pri dverách ako prikovaní. Mina ... nie, nie je zlá. Ale, vieme, že nás nemá rada. Nail to nakoniec nevydržal a sadol si do kresla vedľa nej. Iba na neho nesúhlasne pozrela.
Prvý deň, ktorý sme tam strávili, bol tichý. Jediné, čo vydávalo nejaký zvuk, bola televízia. Skončil program, ktorý Minu zaujímal a ona ju vypla. Vydala sa po schodoch hore, do podkrovia. My, sme išli za ňou.
"Vyberte si posteľ ktorú chcete." Pokynula nám a sama si do jednej ľahla. Bolo tam asi desať postelí. Niektoré boli vsadené do zeme, iné do strechy a ďalšie iba jednoducho viseli. Každý z nás si teda jednu vybral. Čoskoro sme zaspali.
Keď sme sa ráno zobudili, dole nás už čakal teplý čaj s raňajkami. Mina sa na nás milo usmiala.
"Takže, prečo ste nechceli ísť na Lafame?" opýtala sa nás prívetivo.
"To nie je tak, že by sme nechceli." zamrmlal Nail.
"Ale nemôžeme......"

"Nebolo to náhodou tak, že sa vás opýtala, prečo ste išli práve k nej?" opýtal sa Sein. Zrazu tam sedel vedľa nich.
"Dobre, dobre... tak to teda bolo takto..." Meir to troška pozmenil.

Keď sme sa ráno zobudili, dole nás už čakal teplý čaj s raňajkami. Mina sa na nás milo usmievala.
"Prečo ste išli rovno ku mne? Veď ste mohli ísť kamkoľvek ste chceli, aj napriek tomu, že som vás od tej cesty oslobodila."
"Áno, ale to by nebolo dobré, ísť niekam úplne inam." odpovedal jej na to Nail. Ja som iba ticho sedel a popíjal čaj. Bol táááááááký dobrý.
Keď si Mina všimla, že som ho už vypil, ešte mi doliala.
"Aj Mao ten čaj vždy rada pije."
"Budeš nás učiť?" opýtal sa jej Nail.
"Nie." odpovedala okamžite.
"Prečo?"
"Potrebujete to snáď?" Ja aj Nail sme stratili reč. Naozaj sme nepotrebovali aby nás učila. Len sme nevedeli, čo budeme robiť.
"Tak čo budeme robiť?"
"Mao poslala vášho kamaráta aby niečo splnil. Pomôžete mu." Nepovedala, nám aby sme sa vrátili. Len nás vykopla von a my sme mali čo najskôr odísť. Vôbec nám nepovedala kde Seina nájdeme. A tak sme teda odišli.
Neviem koľko sme putovali, ani to, ako ďaleko sme zašli. Zrazu sme ale našli Seina. Nejakou náhodou sme sa dostali do detského domova, kde bol aj on. Stále nám tam za niečo nadávali, stále mali nejaký problém a tak sme čoskoro utiekli.

"Decák? Myslíš si snáď, že by som sa nechal odvliecť tam? Zííív..." ozval sa zívajúci Nail, ktorý sedel na hrubej vetvi stromu nad nimi. Chrbtom bol opretý o samotný strom.
"Je to môj príbeh." zavrčal Meir.
"Ale ty si to prispôsobuješ. Takto to nebolo. Nestretli sme sa v decáku ale na policajnej stanici." prevrátil Sein očami, akoby to nebolo jasné.
"Narazili sme na seba na ulici." Nail znova zazíval.
Stefan a Leo nechápali o čom sa dohadujú. Každý z nich tvrdil niečo iné. Tak čo teda bola pravda?
"Dobre, dobre..." Meir pokračoval.

Neviem koľko sme putovali ani to, ako ďaleko sme zašli. Už sme nemali peniaze, ani jedlo. Rozhodli sme sa preto vziať nejakú prácu. Bol len jeden typ práce, ktorý je pre nás ako stvorený.
Mali sme nejaké informácie o tom, kto chce koho zabiť a koľko zaplatí. Splnili sme teda želanie jednému veľmi milému pánovi. Slušne nám za to zaplatil a my, sme mali zasa na chvíľku pokoj. So Seinom sme sa stretli v lietadle, ktoré letelo z Paríža do San Francisca.
"Čo od teba chcela Mao?" opýtali sme sa ho. Len pokrčil ramenami.
"Nič. Môžem si robiť čo chcem. Mám sa len vrátiť do Eklarimu na čas."
A tak sme nič nerobili len sa potulovali......

"A to je všetko?" Stefan bol evidentne sklamaný. Meir sa zamračene pozrel na Naila.
"Nie je, ale on mi nedovolí povedať viac."
"Čo?! Pôvodne sme mali mlčať úplne! To ty si chcel rozprávať príbeh! Tak rob a uspokoj svojich poslucháčov!" oboril sa na neho.
"Nemôžem im klamať." Meir previnilo pozeral do zeme.
"Vraj im nemôžeš klamať! A čo robíš teraz?! Hovoríš pravdu?! Tse... jediný kto tu chcel rozprávať fantasmagórie si ty." zoskočil zo stromu a odišiel.
"Zaujímalo by ma, čo ste si vy dvaja urobili. Už odkedy ste prišli, stále po sebe rafete." Stefan zvedavo pozeral na Meira.
"Skočili si do úsmevu." zachechtal sa Sein potichu.
"Nesmej sa!" oboril sa na neho Meir.
"Ja sa nesmejem." Sein sa snažil zachovať kamennú tvár. Ale veľmi mu to nevychádzalo. Po chvíli to už nevydržal a nahlas sa rozosmial. Meir sa na neho chvíľu mračil.
"Je to akoby sme sa vrátili." zamumlal a rozosmial sa spolu so Seinom.
"Áno.. aj vtedy si sa tváril tak natvrdlo nahnevane." Stefan a Leo medzi nimi iba preskakovali pohľadom.
"O čom hovoríte?"
"Ako sme sa stretli. Bolo to naozaj veľmi...." Sein nevedel nájsť to správne slovo.
"....šialené." dokončil Meir namiesto neho.
"Odvtedy ste taký ako teraz?" opýtal sa Leo.
"Teoreticky áno... vieš, vtedy sme sa nestretoli len so Seinom ale aj..." Sein sa na Meira zamračil.
"...vlastne.. to je jedno. Je to naše tajomstvo." zachechtal sa nakoniec Meir a postavil sa.
"Musíme si ešte vybaliť veci." povedal Sein a odišli.
"Myslel som, že Meir nám hneď začne rozprávať, ako sa stretli." zamumlal Stefan zamyslene.
"Hej." pritakal Leo.

"Myslím, že prestanem rozprávať čo sme zažili." ozval sa Meir zamyslene.
"Prečo?" nechápal Sein.
"Rozprával som hlúposti. Zrazu mi všetko čo som si vymyslel, vyfučalo z hlavy a tak som hovoril len to, čo som si v tej rýchlosti dokázal vymyslieť."
"Ale no ták! Veď to bolo dobré. Iba ty vieš vždy zakryť naše skutočné cesty." povzbudil ho Sein
"Možno... ale skoro som sa prezradil."
"Nie.. my sme ťa prezradili. Vieš... chcel by som aby sme odtiaľto odišli."
"Prečo?"
"Ak sa budeme skrývať, veľa tým nevyriešime."
"Áno, ale ...."
"Lepšie zaútočiť, ako čakať na porážku, nie? Nail si myslí to isté, čo ja."
"Prečo sme sa teda vracali?" Sein pokrčil ramenami.
"Neviem. Možno aby sme sa presvedčili, či je Stefan v poriadku. Alebo sa chce priznať Edgarovi, že sme tu. Neviem."
"Ja už viem!" vykríkol Meir.
"No?"
"Nesmieme tu po sebe nechať žiadne veci!"
"Blbosť."
"Tak prečo potom?"
"Ja neviem."
"Myslel som, že ty to vieš."
"Veď som ti povedal, že to neviem."
"Ale ty vždy vieš všetko. Aj toto by si mal vedieť."
"Neviem."
"Musíš to vedieť."
"Neviem."

"Podľa mňa sa Sein a Meir stretli v cirkuse. Meir robil šaša." uvažoval Stefan nahlas.
"Ja si zasa myslím, že sa Meir stratil a Sein o neho doslova zakopol."
"Mohli by sme sa opýtať Naila. Oni nám to asi sami nepovedia."
"Dobre." A tak sa obaja vydali za Nailom. Teraz ich zaujímalo ako sa Sein a Meir spoznali.
Naila našli ležať v jeho posteli. Čosi písal. Asi list.
Stefan mu do toho nakukol a on to hneď skryl.
"Čo chceš?" opýtal sa ho nevrlo. Už odkedy sa vrátil mal zlú náladu.
"Čo to píšeš?" Leo sa usadil na stoličku.
"List. Prečo?"
"Komu?"
"Nepodstatné. Čo chcete?"
"Ako sa Meir a Sein spoznali?" opýtali sa obaja naraz. Nail na nich chvíľu neveriacky pozeral. Načo to potrebujú vedieť? Rozmýšľal, či im to môže povedať, alebo skôr ako to má povedať. On nemá predsa takú dobrú predstavivosť ako Meir. Určite by im povedal ako sa stretli naozaj a nim by už docvaklo, že všetko čo im tlačia do hlavy sú len výmysli.
"Opýtajte sa nich dvoch."
"Oni nám to nepovedia. Preto sme prišli za tebou." zasmial sa Leo. Nail na neho pozrel a mal pocit, že sa podobá na Mao. Ani sa veľmi nemohol čudovať. Po tej dobe strávenej s ňou.
"Tak potom to odo mňa nežiadajte."
"Nail, nebuď pes." zafrfľal Stefan.
"Presne. My to nikomu nepovieme." Leo sa na neho prosebne zahľadel.
Nail zamyslene pozeral pred seba. Nemohol im povedať ani zamlžene.
"Prepáčte. Môžem vám len povedať, že keď Sein Meira uvidel, začal sa smiať. Dovtedy som ho nevidel, aby sa tak rehotal. Vážne. A Meir na neho iba nechápavo pozeral. Akoby sme všetci boli obludy... hoci.. nemôžem povedať, že to nebola pravda." Nail sa musel pri tej spomienke pousmiať. V duchu si však trieskal hlavu o zem. On je ale blbec! Keby sa v tom tí dvaja začali rýpať došlo by im, že tak sa vlastne stretli Mao a Stela. Bože, on je ale blbec.
"A to je všetko?" opýtali sa ho sklamane.
"Neviem rozprávať príbehy." prišla im jednoduchá odpoveď. Viac z Naila už nevytiahli.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama