14.Kapitola - Rodina

16. srpna 2011 v 21:58 | Enaily |  Zberatelia


Miesto ktoré nazývame domovom, je zväčša miesto, ktoré je nášmu srdcu blízke. Miesto, pre ktorého udržanie by ste obetovali aj svoj život. Nie každý, také miesto má.

Stela, Mao a Kaira dorazili domov. Alebo aspoň to bolo miesto, ktoré všetci, čo tam bývali nazývali domovom, hoci každý pochádzali odinakadiaľ.

"Konečne doma." vzdychli si všetky tri zborovo, keď vstúpili a zhodili zo seba teplé veci. toto miesto malo jedinú nevýhodu. Bola tu vždy až nechutne strašná zima.
Mao o niečo zakopla a spadla. Nevidela poriadne, keďže bola tma.
"Čo to vyvádzaš?" sykla po nej Stela, ale takmer hneď ako to dopovedala sa potkla o Mao a tiež skončila na zemi.
"Dávaj trocha pozor kam šlapeš!" frfľala Mao.
"Pozbierajte sa. A hlavne potichu, nech nezobudíme Minu a Kaina." upozornila ich Kaira.
"A Alyéra." dodala Mao.
"Aj ten tu je?" počudovali sa Kaira a Stela spoločne.
"Bože, vy tri ste strašne hlučné." ozval sa z tmy ďalší hlas a hneď na to sa rozsvietilo. Bol to Alyér.
"Čo je to tu za hluk?" zívajúca Mina zišla po schodoch dole z podkrovia, aby sa dozvedela, čo sa to tam deje.
"Á, to ste iba vy.." prevrátila očami keď ich uvidela a vrátila sa naspäť. Bola príliš unavená, na to, aby sa nimi teraz, tak neskoro v noci zaoberala.
"Mali by ste ísť spať. Je tak neskoro..." Aj Alyér zazíval a vrátil sa do postele. Nechal im zapnuté svetlo, aby sa po tme nepozabíjali.
Kaira pozrela na Stelu a Mao. Tie už sa zo zeme pozbierali. Mao sa uložila na gauč a Stela práve stúpala po schodoch hore do podkrovia.
"Nevybalíme sa?" opýtala sa.
"Nie." zhodli sa Mao so Stelou.
A tak sa aj Kaira vydala do podkrovia. Po ceste zhasla svetlo.

"Nemohli ste prísť skorej?" frfľala Mina na druhý deň.
"Vonku bola fujavica! Vieš ako zle sa tu chodí, keď je tam vonku búrka?" Mao ukázala na krajinu za oknom. Už len pohľad tam vyzeral bezútešne.
"Viem. Žijem tu, zatiaľ čo vy sa kdesi stále poflakujete." mračila sa Mina.
"Ale aj tak je to náš domov. Veď sme tu vždy keď je to možné." snažila sa obrániť Stela.
"Blbosť." Kain sa postavil na Mininu stranu.
"Dobre, dobre priznávam. Bývame tu málo, ale v poslednej dobe to bolo najmä kvôli Stefanovi." snažila sa Kaira.
"Zaujímalo by ma či Stefan tuší, že Ayra a Meon sú po smrti." Zamyslela sa Mao, pozerajúc z okna.
"Jasné, že nie, keď sme ich hrali...." prevrátila Stela očami, akoby to bola samozrejmosť.
"Najlepšie by bolo keby sa to ani nikdy nedozvedel, ale voči nemu to nie je fér. Mali by sme mu to nejako šetrne oznámiť." pridala Mina akoby to bolo samozrejmé.
"Prosím, choď mu vysvetľovať, že rodičia s ktorými sa ešte pred príchodom na Eklarim rozprával sú už po smrti. Vysvetli mu, že sme sľúbili dávať na neho pozor a nezabudni aj na takú drobnosť, že sme mu za riťou behali aj na Eklarime." Kaira nechápala ako je možné, že sa rozhovor zvrtol práve týmto smerom. Nechcela povedať, čo povedala, hoci to bola pravda. Nikto nechápe veci ktoré robia. Vedela, že ani Stefan by to nepochopil. On mal na niečo takéto až príliš dlhé vedenie.
"Pravda... Kam si dala tie veci?" spýtavo na ňu pozrela Mina.
"Aké veci?" prekvapene zaklipkala Kaira očami.
"Tie čo som ti dal aby si odložila." ozval sa Kain ale jeho sestra aj naďalej nechápavo pozerala.
"Myslím, že tam boli dva meče, tri luky so šípmi, zopár zbraní s ktorými sme vždy mohli vidieť Mao, Mina podivná palica a Stelina tuba s mapami." popísal Alyér.
"Aháá!" vykríkla Kaira, akoby si spomenula.
"Vieš kde to je?" s nádejou sa jej opýtal jej brat Kain a všetci na ňu nádejne pozerali.
"Noo......" začala.
"Noooo???" všetci jednohlasne.
"Nie." zaškerila sa. Všetkých skoro prekotilo, keď to povedala. A ešte aj ten úsmev od ucha k uchu.
"ČOŽE?!" skríkla Mina nahnevane. Išla z nej hrôza. Kaira sa poškrabala za uchom.
"Nerob z toho vedu. Aj keby som ti hneď povedala, že viem kde to je, pravdepodobne by sme to nenašli."
"Takže, ty si pamätáš kam si to dala?"
"Nooo...."
"Áno alebo nie?"
"Tak trocha hej, ale neviem kde to skončilo potom."
"Kaira. Nenaťahuj nás už toľko." prevrátila Stela očami.
"Nechcelo sa mi pre to hľadať miesto, tak som to proste zahrabala do najbližšej kopy snehu." priznala sa celkom bez strachu. Mina vyštartovala do kuchyne a keď sa vracala v ruke držala panvicu. Podišla ku Kaire a tresla jej ňou po hlave.
"AU!" skríkla a chytila sa za hlavu.
"Takú blbosť by neurobila ani Mao!" skríkla a Mao sa zamyslela.
"To je pravda... vykopať tam vonku do nejakej kopy dieru, by bolo príliš namáhavé. Ja by som išla k pobrežiu a hodila to do mora. Menej namáhavé." usmiala sa.
"Že ma to vtedy nenapadlo!" vykríkla Kaira nadšene "Nabudúce budeme upratovať spolu!"
Mina ju znova tresla po hlave.
"Už teraz aspoň vieme kde skončili veci po veľkom upratovaní." zaškeril sa Kain. Aj on dostal od Miny panvicou po hlave.
"To bolo za čo?"
"Za to, že ich podporuješ."
"No, ja radšej idem." ozval sa Alyér a zdúchol sa skôr ako ho stihla Mina chytiť.
"To je dobrý nápad." Kaira sa zdvihla a tiež chcela odísť čo najďalej. Rovnako aj Mao. Mina ich stihla chytiť za goliere a obom im tresla po hlave.
"Vy dve so Stelou nájdete Alyéra a pôjdete hľadať tie veci. A kým ich nenájdete, ani sa nevracajte." Kain im otvoril dvere a ona ich vykopla von. Stela mala to šťastie, že išla pomerne dobrovoľne. Hneď za ňou sa dvere s hlasným buchnutím zatvorili.

Mao a Kaira si treli hlavy. Na miestach kde dostali panvicou, mali hrbolčeky.
"Ak to bude takto pokračovať, všetko nám vytlčie z hlavy." zafrfľala Mao nespokojne.
"To je fakt, mali by sme si zaobstarať nejaké chrániče na hlavu." pritakala Kaira a vtom ju niečo napadlo.
"Čo keby sme skočili do nejakého obchodu? Veď kým prídeme ta a späť Mina vychladne, nie?"
"Super! Poďme!" obe vykročili smerom k miniatúrnemu letisku, ktoré slúžilo najmä pre ľudí, ktorí tu robili akýsi výskum. Ale lietadlá sem a odtiaľto lietali len zriedka.
"Tak to teda nie! Kto bude hľadať tie veci?!" oborila sa na ne Stela.
"Ty, nie?" odpovedali nevinne.
"V žiadnom prípade! Hľadajte!"
"Dobre, dobre, veď už robíme." frfľali obe a hľadali.

Alyér sa zatiaľ prechádzal. Prišiel až k zamrznutému pobrežiu. Vykročil a kráčal po ľade na povrchu mora. Prišiel až na koniec, kde sa ľadové kry oddeľovali. Rozhodol sa vrátiť.

Medzitým sa v domčeku diali veľké prípravy. Mina behala sem a tam a zhľadúvala ďalšie veci. Najmä brúsku, kapsičky a oblečenie. Kain sedel na sedačke a pozoroval ju. Najradšej zo
všetkého sa ulieval.
"Pomôž mi predsa!"
"Veď robím, robím." frfľal ale aj tak sa nepohol z miesta. Nechcelo sa mu. Uvažoval, čo bude robiť. Kaira chcela aby si to s nimi vybavili o tri dni, ale... nikto z rodiny na to nebol pripravený. Náhle rozhodnutie skoncovať so skutočnými zberateľmi prišlo ako rana z jasného neba. Ale, skoncujú s nimi skutočne? Nikomu to nepovedal, ale on vedel, že nie. Kaira i Mina si boli isté, že hoci sa teraz namakajú, potom už budú mať pokoj. Na večnosť.
"Večnosť..." pošepkal a vyvrátil hlavu k stropu. "....nemyslím, že to bude až také zlé."
"Kain!" okríkla ho Mina. Smutne si vzdychol a išiel jej pomôcť. Oddychovať snáď bude môcť po smrti, aj keď... pri jeho sestre a priateľke to vôbec nie je isté, že bude mať ako mŕtvy pokoj.

"Aha! Čosi som našla!" vykríkla Mao nadšene a z obrovskej kopy snehu vytiahla akýsi zdrap látky omotaný okolo čohosi divného. Dalo jej zabrať kým sa k tomu dostala, aj napriek tomu, že mala na pomoc lopatu (ktorú ukradla miestnym vedcom). Látku rozbalila. Kaira a Stela jej nádejne pozerali cez rameno, keďže boli zvedavé čo to objavila. Samozrejme, nebolo to to, čo hľadali ale iba akási lebka.
"To nie je fér! Kvôli tomuto som sa tam hodinu dobíjala!?" odhodila ju.
"Nebuď taká výbušná. Možno si našla nejaký artefakt." zasmiala sa Stela škodoradostne.
"Inak Stels, aj ty by si mohla pomôcť." ozvala sa Kaira ktorá zarývala druhou lopatou do neďalekej kopy. Tak ako Mao, aj ona ju mala "požičanú" od miestnych vedcov.
"To je pravda. Upírka ako ty, by vydržala iste dlhšie kopať ako my." s nádejou sa n a ňu otočila Mao.
"Ale vy by ste zamrzli. Ja nemusím makať, aby som sa zahriala." vrátila im to.
"To nie je fér."
"Smola. Keby si to vtedy bola uložila, nemusela by si to teraz hľadať."

Alyér sa vracal späť do domčeka. Uvidel Mao, Kairu a Stelu. Zastavil sa a chvíľu pozeral čo robia. Keď skonštatoval, že sa mu nechce pomôcť im, vrátil sa do domčeka. S Kairou síce na tom nebol práve najlepšie a bodlo by mu, keby sa mohli rozprávať, ale vedel, že hneď ako by ho videla, musel by makať tiež. Aj keď nevedel načo vlastne robia diery do snehu.

Na druhý deň Mina pustila Mao, Kairu a Stelu do domčeka.
"Našli ste to?" opýtala sa ich miesto privítania.
"Našli, našli." frfľali tie dve veselé kopy, zatiaľ čo sa tlačili pred krbom. Boli premrznuté až na kosť a vôbec to nezlepšoval fakt, že odkedy ich vykopla nič nejedli. Stela im dokonca ani nedovolila skočiť k tým vedcom a urobiť si aspoň teplý čaj. Stále museli len hľadať a hľadať a hľadať. Ľutovali, že neutiekli kým sa ešte dalo.
"Kde to teda máte?" opýtal sa Kain, ktorý nevidel, Že by so sebou niečo niesli.
"Pozri sa do zrkadla a hneď to nájdeš." prevrátila očami Kaira.
"O čom to rozprávaš?" nechápala Mina.
"Zrkadlo Ibia." upresnila Stela, keďže tím dvom sa nechcelo už povedať ani pol slova.
"Rozumiem, takže ste celú noc hľadali na zlom mieste..... nuž! Aspoň ste tam pekne vymrzli." zaškerila sa Mina. Keby sa dalo vraždiť pohľadom, Mao s Kairou by ju iste umučili a zabili.
Keď sa Kaira s Mao konečne vyspali, všetci sa pripravili. Teraz je ten správny čas.
Áno, teraz alebo nikdy.
Všetci vyšli von. Podľa toho, čo vedeli, tí skutoční, boli tiež kdesi tu, na antartíde. Tiež tu kdesi sídlili, hoci oni nevedeli kde presne. A tak sa rozhodli ísť na miesto, o ktorom vedeli, že vždy býva opustené. Ani zvieratá tam nechodia, žiadne z tunajších rastlín tam nerastú. Výskumníci sa tam nedostanú. Čosi im v tom bráni.
Prišli tam a čakali.

Skutoční zberatelia, nikdy neodhalili to ako vyzerajú. Tak to bolo aj teraz. Na sebe mali dlhé plášte rôznych farieb s kapucňami a aby im náhodou nebolo vidno do tváre, mali na nej masku. Jeden mal psa, druhý iba škrabošku, tretí zasa čosi úplne iné. Človek by si pomyslel, že je tu karneval.
Kaira sa pustila do počítania, ale skončila hneď ako sa jej zdalo, že už tretí raz ukazuje na tú istú osobu.
"Toto je beznádejné." zamrmlala.
"Je ich tu ako maku." vzdychol si Kain unavene. Želal si, aby to skončilo a on už mohol konečne odpočívať.
"Aspoň tu pre každého z nás bude dostatok." zaškerila sa Mao veselo. Kaira s Alyérom na seba pozreli.
"Nech vyhraje ten lepší zabiják." zachechtal sa Alyér.
Mina len pokrútila hlavou. Mao, Kaira a Alyér milovali boj, čo sa o nej, Kainovi a Stele povedať nedalo. Vlastne, ona a Stela tu boli len do počtu. Mina nemohla zabiť nič v čom bola duša. Stela bola zasa v boji takmer neschopná. Ako to len skončí? Pomykala ramenami a s láskou pozrela na Kaina. To je jedno. My, celá naša rodina aj tak prežije.

A tak sa to začalo. Mao, Stela, Mina, Kain, Kaira, Alyér sa pustili do boja, kvôli svojim snom. Preto, aby mohli v pokoji zmiznúť a žiť podľa vlastných predstáv. Kvôli pomste za mŕtvych členov rodiny, kvôli sľubu ktorý vtedy zložili.
Nikto nevie koľko ich vtedy bolo, pretože odvtedy ich nikto nenašiel, nikto nevidel a ak áno, nevedel, že sú to oni. Pretože, aj keď viete ako niekto vyzerá a aké má meno, neznamená to, že tak vyzerá naozaj, alebo že je to jeho pravé meno.
Ale v každom prípade, aj keď ich niekto hľadal, nenašiel ich. Aj tí, čo vedeli kde bývajú a vydali sa na antarktídu domček nikdy nenašli a len bezcieľne blúdili.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 €&L €&L | Web | 16. srpna 2011 v 22:09 | Reagovat

:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama