15.Kapitola - Obeť

17. srpna 2011 v 9:27 | Enaily |  Zberatelia



Odkedy Zberatelia zmizli, uplynulo už zopár rôčkov. Edgar už dosahoval dôchodkový vek a Stefan, Leonard, Seira a Naira skončili so štúdiom. Stali sa Zberateľmi a najskôr všetci štyria pracovali spolu, ale neskôr sa rozdelili.
Stefan chcel nájsť svojich rodičov, ktorí po zmiznutí Zberateľov tiež záhadne zmizli, bez jedinej stopy.
Leonard... ten vlastne nechcel aby sa rozišli, ale keďže Stefan sa vyjdaril štýlom "Všetko zvládnem śám!" rozhodol sa, že tiež pôjde svojou cestou. A tak, jeho cesta viedla k najväčšej svorke vlkodlakov.
Naira so Seirou sa rozhodli urobiť si poriadok v podsvetí. Vždy tam chceli vládnuť a teraz, už si boli isté, že môžu.
"Pane, je tu Edgar Soul." sekretárka s polodlhými striebristými vlasmi a šedými očami. Pracovala tu už dlho. Tri roky.
"Priveď ho Alice." pokynul jej šéf. Prikývla a do kancelárie vstúpil démon s bordovými vlasmi, ktoré už zdobili šedivé pramene a krvavo červenými očami.
"Zdravím vás." usmial sa Alicin séf. Alice ich nechala osamote. Edgar si sadol do kresla oproti stolu.
"Som rád, že som ťa zastihol, Stefan."
"Čo chceš?"
"Stále ich hľadáš?"
"Koho myslíš?"
"Naila, Meira a Seina." upresnil Edgar vecne. Stefan zostal ticho. Bolo to súhlasné ticho.
"Prestaň márniť život niečím takým."
"To nie je márnenie a ty to veľmi dobre vieš. Oni tam niekde sú a čakajú..."
"...kým ich nájdeš? To snáď nemyslíš vážne!" dokončil za neho Edgar mierne nahnevane. Odkedy sa dozvedel, že ich hľadá považoval to za nezmysel. Možno to bolo preto, lebo aj on sám ich hľadal a nenašiel. Možno to bolo tým, že vedel kto naozaj sú. Ktovie?
"Som si istý, že tu niekde sú. Možno sú tak blízko, že si to ani len nevieš predstaviť."
"To iste." zafrfľal Edgar ironicky.
"Dáte si kávu alebo čaj?" opýtala sa Alice, ktorá práve vstúpila.
"Nie nedáme si nič, pretože pán Soul aj tak ochvíľu odíde, Alice."
"Prečo tomu nemôžeš uveriť? Naila, Meira a Seina by malo byť jednoduchšie nájsť ako Zberateľov. Oni nie sú rovnakí. Zberatelia nás nechali na pospas. Odišli a po nich zostala len veľká hŕba problémov. Oni by neurobili to, čo Zberatelia! Som si istý, že sa nevracajú pretože nemôžu, pretože..."
"Nevieš prečo sa rozhodli zmiznúť. Zberatelia sa k nám neotočili chrbtom."
"Ty snáď vieš prečo zmizli? Ako môžeš vedieť, že sa nám neotočili chrbtom?"
"Chceli si splniť svoje sny, žiť podľa svojho. Je to zlé? Chcieť normálny život?" Edgar na neho spýtavo pozrel.
"Oni a normálny život? Tomu ani ty sám neveríš." odfrkol si Stefan pohŕdavo a prudko sa postavil zo stoličky. "Musím už ísť." Alice akoby tušila, že odchádza práve otvorila dvere.
"Alice, prosím vyprevaď pána Soula a pošli mi všetko čo sme dnes našli. Potom môžeš ísť domov."
"Áno pane." Stefan odišiel a Alice zostala stáť medzi dverami.
Edgar na ňu zamyslene pozeral.
"Skutočne sa voláte Alice?" Pozrela na neho smutným pohľadom, ale prikývla. Vzdychol si a tiež pomaly vyšiel z kancelárie.
"Ak by si sa s nimi niekedy stretla, povedz im, že ich hľadám, Stela." zmizol skôr ako mu Alice stihla čokoľvek povedať. Ale nakoniec, slová boli i tak zbytočné. Ona nedokázala meniť podobu tak ako Mina alebo Kaira.
"Nebojte sa, keď sa s nimi stretnem, iste im poviem aby vás navštívili." posadila sa za svoj počítač a začala triediť súbory. Bolo ich veľa a e-mailom ich posielať nechcela. Dala ich teda na USB kľúč a rozhodla sa ich šéfovi odniesť osobne. Nemalo by mu to prekážať.
Jej šéf býval pomerne blízko práce, takže jej cesta netrvala príliš dlho. Zaklopala. Po chvíli jej Stefan otvoril dvere.
"Čo sa deje Alice?" opýtal sa otrávene keď ju uvidel. Zdalo sa, akoby čakal niekoho iného.
"Priniesla som vám tie súbory. Na e-mail ich bolo priveľa." Z vrecka vytiahla USB kľúč a podala ho Stefanovi.
"Ďakujem. Dovidenia." Znova dvere zatvoril. Znova zaklopala. Pod Stefanom pracovala ako sekretárka už tri roky, ale bolo to akoby pracovala s nemým. Otvoril.
"Prečo ich hľadáte? Meira, Seina, Naila a Zberateľov?" opýtala sa.
"To vás nemá čo zaujímať." zafrfľal a chcel znova zatvoriť.
"Nehľadajte ich pane. Vy ani nikto iný nemá právo súdiť ich len preto lebo odišli. Mali by ste na nich zabudnúť." Možno by bola povedala viac, ale zazvonil jej mobil. Vybrala ho z tašky a zdvihla.
"Áno?" Druhá strana rozprávala.
"Takže už si tu? Vážne? Ste tu obe?" pomaly sa vydala k výťahu a stlačila tlačítko aby ho privolala.
"Aha, takže ochvíľu budete u mňa? Mao ste asi nenašli, však?" Znova ticho.
"Potvrdilo sa to." Výťah sa otvoril a ona vstúpila a stlačila prízemie. "Kam ste ju uložili?"
Dvere výťahu sa už zatvárali, keď tam vbehol Stefan. Alice sa zrovna rozlúčila s volajúcimi a zložila.
"Čo viete o Zberateľoch a tých troch? Rozprávali ste, akoby...."
"Prepáčte, ale teraz nemám čas pane. Musím sa ponáhľať." Alice bola odmeraná, viac ako inokedy.
"Počul som, že ste zmienili meno Mao. Mysleli ste tým Mao Ming, však?" Alice si potichu povzdychla.
"To nie je vaša vec, tak ako tou mojou nie je prečo ich hľadáte." Výťah zastavil na prízemí a otvoril sa. "Ja som len vaša sekretárka. Dovidenia." Rýchlymi krokmi vyšla z výťahu. Stefan sa nenechal odpálkovať.
Prenasledoval ju celú cestu domov. Nikdy si to neuvedomil, lebo sa tým nezaoberal, ale Alice vedela o Zberateľoch. Možno vedela aj niečo viac. Možno....
"Stelaaaa!!!" spoza rohu sa na nich vyrútila žena s dlhýni blond vlasmi spletenými do vrkoča a tykysovými očami. Za ňou sa pomaly šuchtala ďalšia s hnedými vlasmi po ramená a smutnými tmavozelenými očami. Tá ale zastala keď Stefana videla, zatiaľčo jej blonďatá kamáratka sa tvárila, že ho nevidí.
"Som taká rada, že ťa vidím! Už je to naozaj dlho, čo sme sa nevideli! Vidíš, Min? Ja som ti hovorila, že je tu! Béé!" vyplazila na hnedovlásku jazyk, akoby bola malé dieťa. Stefan medzi nimi preskakoval pohľadom, akoby boli duchovia.
Stela, Mina a to musí byť... Kaira. Ale ona predsa nebola takáto. A kde je Mao? Sú to skutočne ony? Rozmýšľal Stefan.
Vtom si ho blondýnka všimla. Prišla ku nemu a začala si ho obzerať. Tri razy okolo neho prešla.
"Stels, kto to je?" opýtala sa nakoniec.
"Môj šéf." prišla odpoveď od Alice, ktorú blondýnka oslovovala Stela.
Pleskla si rukou po čele. "No samozrejme! Počula som o tom! Toto je predsa Stefan! Dnes vraj bol u neho sliediť Edgar." zamračila sa na Stefana, ale potom sa zasa usmiala. "Je to veselé znova ťa vidieť, Stefan." veselo ho poklepkala po ramene a vrátila sa ku Stele/Alice.
"Poďme sa niekam najesť." navrhla Mina potichu a obe jej prikývli. Všetky tri sa vybrali preč.
"Ste Zberateľky?!" zakričal za nimi Stefan. Všetky tri sa ako na zavolanie na neho otočili. Bol to reflex.
"Mali by ste mu to povedať dievčatá." Mina postrčila Stelu a blondýnku smerom ku Stefanovi.
"Dobre, dobre, tak ja mu to poviem!" nadurdila sa blondýnka, hoci nemala žiaden dôvod a podišla zase bližšie k nemu.
"Tvoji rodičia boli mŕtvy relatívne dlhú dobu. Už keď si nastúpil na Eklarim nežili. Nahrádzali ti ich Mao so Stelou, premenené na nich." zamyslela sa. "Je ešte niečo o čom by mal vedieť?!" otočila sa na Minu. Prikývla.
"Nail, Sein a Meir." pripomenula jej Stela/Alice tlmene.
"Och, áno, to sme boli tiež my. Ja som bola Nail, Stela Sein a Meirom bola Mao. Takže už si našiel všetko čo si potreboval. Ak ti to nebude prekážať pôjdeme. Vieš, už je to naozaj dlho, čo sme sa nevideli." Blondýnkin nevinný hlások Stefana iritoval. Všetko čo mu teraz povedala, hovorila takým bezstarostným tónom, akoby to nič nebolo. Akoby smrť jeho rodičov bola ničím, akoby aj to, že sa hrali na jeho priateľov bolo nič. Podviedli ho. Áno, proste ho podviedli.
Blondýnka sa otočila a chcela odkráčať.
"A ty si myslíš, že je to teraz v poriadku?" opýtal sa tlmene.
"A nie je snáď?" počudovane na neho otočila hlavu.
"Čo si to dovoľujete? Hráte sa na mojich rodičov, priateľov, učiteľov. Len tak, mi poviete, že sú mŕtvy, že nikdy neexistovali. Stále si myslíš, že je to v poriadku?" Bol stále viac nahnevaný.
Blondýnka sa vybrala ďalej.
"Doteraz si bol šťastný, nie? Určite je to v poriadku." povedala akoby sa nechumelilo. Mina sa troška zamračila ale nakoniec prikývla. Stela bola ticho, na tvári neutrálny výraz.
Stefan to nevydržal. Vyštartoval, chytil blondýnku pod krk a začal ju škrtiť. Mina a ani Stela nepohli brvou. Čakali to? Ťažko povedať.
"Ako si to dovoľuješ?! Prečo ste mi to nepovedali?! Prečo si z toho robíš srandu?! Nepatrili k vám? Moji rodičia! Sú mŕtvy už roky a ty mi to povieš teraz, s úsmevom na tvári?! Vieš ty vôbec aká je to bolesť?! Stále ti to je smiešne?!" Mina si zahryzla do pery. Poznala blondýnku už roky a naposledy keď ju videla plakať bolo keď sa stretli druhý raz. Neplakala dokonca ani teraz keď stratili tak veľa. Obe.
"Áno." zachechtala sa chrapľavo, aj keď mala problém vôbec sa nadýchnuť. Strašne iritujúce. Keby k nej stále neprechovával úctu, zabil by ju. Alebo by sa o to aspoň pokúsil. Rozplynula sa mu v ruke a odrazu stála tesne pred ním.
"Pre budúcnosť, Stefan, si pamätaj. Ty si svojmu úbohému životu neobetoval......"
"Prestaň Kaira! To už stačilo!" oborila sa na ňu Mina a Stela jej chcela zapchať ústa.
"A prečo?" počudovala sa detsky. "Má právo vedieť, že neobetoval nič. Už odkedy sa o ňom skutoční zberatelia dozvedeli, neobetoval nič. Prvý boli jeho rodičia, potom naša sloboda a nakoniec aj životy, duše ktoré sa nikdy nenašli. Neurobil nič, ale aj tak sa rozkrikuje, akoby stratil najviac a všetci ostatní sú na tom rovnako." Jej hlas už vôbec nebol taký ako predtým. Bol plný chladu, nenávisti a pohŕdania. Oči ktoré boli neskutočne tmavé na neho pohŕdvavo pozerali. Otočila sa od neho a pomaly kráčala preč.
"Dávaj na seba pozor, Stefan!" znova ten detský iritujúci hlas. Mina kráčala pomaly vedľa nej.
Stela sa pristavila pri Stefanovi.
"Smiem zajtra prísť normálne do práce?" opýtala sa. Postavil sa zo zeme a prikývol. Odkráčal opačnou stranou, ako Mina a Kaira. Stela išla za nimi.
Stefan mal veľa nad čím rozmýšľať. Vraj nič neobetoval. Aká hlúposť! On predsa stratil rodičov! Tých o ktorých zmýšľal ako o priateľoch. To ony nič nestratili! To ony..... áno, všetko je to ich chyba.
Prišiel domov a sadol si do kresla. Všetko čo povedala je hlúposť. Je nahnevaná len preto, lebo museli niečo robiť. Preto, lebo aj oni museli pridať ruku k dielu. Nie je to nič iné, ako prejav sebectva. Tento názor si uchoval. Naveky.
"To si prehnala, Kaira. A prečo si mu to vôbec musela vešať na nos?" kritizovala Kairine počínanie Mina, keď sedeli v reštaurácii a čakali na jedlo. Kaira sa len nezúčastnene obzerala okolo seba. Skutočne vyzerala ako dieťa.
"A ja môžem svoje postavenie začať budovať odznova." Stela si smutne podoprela hlavu. Mina na ňu so záujmom pozrela.
"Tak mu vymažeme pamäť. Bude tam mať iba to čo sme mu povedali, ale nebude vedieť ako sme vyzerali ani kde a kedy sa s nami stretol." bezstaroste zatiahla Kaira.
"Nie... chcem aby to vedel, len neviem ako sa s tým vysporiadať." zabrblala Stela.
"Áno a potom mu vyznáš lásku a budete žiť šťastne až pokiaľ neumriete!" Kaira si zasnívane oboma rukami podoprela hlavu. "Mohlo by to byť fajn." pritakala jej Mina.
"Viete čo? Ja idem." zafrfľala Stela, postavila sa a odišla.
"Jasné. Dávaj na seba pozor." povedali jej obe zborovo.
"Čo myslíš, ako sa to vyvinie?" Kaira spýtavo pozrela na Minu. Tá len pokrčila ramenami.
"Neviem. Ty si videla Kainove predpovede, nie ja."
"Videla som iba jednu." zamračila sa Kaira. "A o niektorých mi povedal, tak ako tebe."
"Takže ty si nevedela ako to skončí?" počudovala sa Mina. Priniesli im jedlo.
"Iba som niečo tušila. Spomínaš si na to, keď sme istý čas môjho brat hľadali?" Prikývla.
"Chcela som vedieť prečo. Videl niečo čo nechcel, čo bolo zlé a podľa neho som to spôsobila ja. Preto sa rozhodol, že by bolo lepšie ak by som tu nebola, ale nedokázal to urobiť. Preto sa to rozhodol nechať náhode. A ja som chcela vedieť čo videl."
"To ste mi nikdy ani jeden nepovedali." Obe začali pomaly jesť.
"Kain nevedel, že viem čiastočný dôvod. Jerry ho pre mňa vysliedil." pousmiala sa Kaira.
"Kde je vlastne Jerry? Nevidela som ho už zopár storočí."
"Splnilo sa mu želanie. Je mŕtvy. Jeho duša je niekde tam, so svojimi priateľmi."
"Nehovorila si náhodou, že nemôže umrieť? Lebo si ho omylom urobila nesmrteľným."
"Ak chceš niekoho urobiť nesmrteľným, ak chceš k jeho telu pripútať dušu tak aby ju telo nevypudilo a aby sa ani samo telo nerozpadlo musíš použiť niečo čím to spojíš. Chápeš? Je to .. ako ... ako vajíčko v týchto špagetách. Pôsobí ako pojivo. Chápeš?" Mina prikývla.
"Ale čo si použila ako pojivo v Jerryho prípade?"
"Časť svojej vlastnej duše." Vypúlila oči.
"To si robíš prdel?" čašník stojaci neďaleko, ktorý to počul na Minu škaredo pozrel. Boli v príliš slušnej reštaurácii.
"Stačí ak si ju zoberieš naspäť. Tým bude oslobodený ten komu si toto urobila."
Mina už to mala takmer zjedené. Už sa s tým iba babrala, akoby nad niečím rozmýšľala.
"Takže teoreticky je možné, že by Kain, Alyér a Mao mohli žiť." skonštatovala potichu.
"Nie, nie je."
"Prečo?"
"Prešli sme celý svet. Boli sme snáď všade. Na všetkých možných i nemožných miestach. A nielen my. Aj ostatní. Ale... nenašli sme ich."
"Nemáme ich telá ani duše, Kaira. Je to možné." Trvala na svojom Mina.
"Nie nie je. Videla som ako Mao padla a ako ju jej dve duše opustili a zmizli skôr ako som s nimi stihla čokoľvek urobiť. Zmizli spolu s jej telom." protestovala Kaira.
"Verím, že tam niekde sú." pošepkala Mina nakoniec, lebo vedela, že hádať sa s Kairou je úplne zbytočné. Najmä ak si je istá tým čo videla.
Dojedli, zaplatili a odišli. Pomalými krokmi išli ku Stele. Keď tu, sa Mina zrazu zastavila.
"Asi by sme to mali urobiť, ségra." ozvala sa.
"Odkedy sme ségry?" Kaira sa tiež zastavila a prekvapene na ňu pozrela. Mina pomykala ramenami.
"Odjakživa."Chvíľu tam iba tak stáli a pozerali na seba.
"Máš pravdu." povzdychla si Kaira nakoniec. "Bolo by pre nich lepšie, keby si to nepamätali."
"Radu si zoberiem ja. Ty, by si s nimi mala problém."
"No dovoľ!" okríkla ju Kaira. Hlas sa jej zmenil, podoba tiež. Už to nebola tá Kaira, ktorá doteraz.
"Chceš si to snáď vymeniť?" Minin hlas znel výstražne. Aj ona sa zmenila. Už to nebola tá pokojná hnedovlasá víla s dúhovými krídlami a zelenými očami. Nie.
"Tomu ver."
Mina sa teda vybrala za Stelou a Kaira jednoducho zmizla.
Pre niekoho je zabudnúť vykúpením, pre iného prekliatím. Niekto by bol radšej keby mu jeho spomienky zostali, pretože tie sú to dôležité.
Ale, Mina a ani Kaira nechceli nechať všetko tak. Chceli tomuto svetu pomôcť, chceli aby bol lepší a aby sa splnili sny tých ktorí sa o to snažili a snažia.
Pozmenili spomienky celého sveta. Všetci vedeli, že okrem ľudí sú aj iné bytosti, že nie sú sami, že žijú medzi nimi. Nemohli zmeniť ich srdcia, ale mohli aspoň troška pozmeniť ich pohľad. Vedeli, že vždy sa nájdu takí, ktorí budú chcieť krehký mier zničiť. Ale, dôležitejšie je, aby všetci o každom vedeli, aby nezostávali v tieňoch rozprávok.
Stefan zabudol na celú svoju magickú minulosť a Stela na celé svoje účinkovanie v rade. Zo Stefana sa stal prostý človek a zo Stely zasa radová upírka.
Rada zmizla. Nie, nie nezabili ich, ale taktiež sa zaradili do normálnej spoločnosti. Irina bola len obyčajnou trpasličou riaditeľkou a Edgar starý démon, riaditeľ odchádzajúci na dôchod.
Samozrejme, nemohli dovoliť, aby sa všetko stratilo a neskôr sa narobili tie isté chyby. Všetko čo sa stalo, sa zachovalo v zrkadlách Ibia, ktoré svoje tajomstvá minulosti odhalia len ak sa znova spoja. Už boli tri a tak skončili na troch miestach. Prvé v Tichom oceáne, v Mariánskej priekope. Druhé na severnom alebo južnom póle a to tretie.... to zmizlo kdesi v útrobách sopky na Islande.
A keď už bolo všetko tak, ako si to predstavovali, naposledy pozreli na ich priateľku Stelu, potichu jej popriali veľa šťastia a jednoducho zmizli. Boli by navštívili ešte nejaké miesta, ktoré boli pre ich srdcia dôležité, ale.... žiadne z tých miest už nemalo svoje čaro.
Tie dve sa vydali na dlhú cestu tam, tam kdesi ďaleko, kam sa dostane len málokto. Tam, za veľkými pánmi, ktorých panstvo je neskutočne rozľahlé a plné temnoty a hviezd. My, sa na to panstvo pozeráme vždy v noci. Pre nás je to len hviezdna obloha. Ale pre ne, to je veľký, preveľký vesmír v ktorom by mohli nájsť duše tých čo milujú, duše, ktoré im mali priniesť skazu.
V každom prípade, ale dostali od veľkých pánov z nebies na výber. Buď sa pripoja ku nim, alebo si vytvoria planétu, o ktorú sa budú starať. Ale ony nevybrali ani jedno. Nepridali sa ani medzi pánov z nebies, ani nedostali svoju planétu. Všetko čo chcú, je byť s tými ktorých milujú. A tak dostali voľné pole, na svoje hľadanie. A ako viete, vesmír, to je neskutočne rozľahlé miesto, kde sa môže stať všeličo. Kaira i Mina stratili aj to posledné čo im zostalo. Seba navzájom a svoje hmotné podoby. Zostali z nich len duše túlajúce sa vesmírom.
Niektorí z pánov nebeských ich stretli. Áno, stretli duše, duše ktoré mali oslobodiť ich panstvo od zlého osudu, duše za ktorými oni neskôr poslali skazu, lebo boli....prekliate.
A tak sa končí príbeh. Príbeh ktorý mal začiatok ale nemá konca, lebo koniec je o hľadaní. Hľadaní toho strateného, toho nádherného minulého života plného smútku, šťastia, lásky i nenávisti.
Príbeh ktorého koniec si musíte domyslieť sami. Môže to byť happyend, môže to mať smutný koniec. Ale... nezabúdajte, duše Miny a Kairy nie sú obyčajné, nie sú smrteľné.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama