8.Kapitola - Temnota skrytá v minulosti

14. srpna 2011 v 10:29 | Enaily |  Zberatelia


"Bračéék! Počkaj na mňa!" kričalo malé blonďavé dievčatko na svojho staršieho brata.
"Vieš, že sa musíme ponáhľať! Nemáme toľko času, aby si sa stihla ukryť a aby som stihol zmiznúť!" oboril sa na ňu jej veľký brat. Dievčatko malo slzy na krajíčku, ale jej brat sa na ňu stále mračil.
"Ja nechcem aby si odišiel...." potiahla.

"Kam sa to trepeš? Tu nás nenájdu." frfľal Kain keď sa predieral tou najzarastenejšou časťou lesa v ktorom práve boli. Nestačilo, Že ho všetky kríky škrabali a pichali, ale ešte bol aj ufúľaný od prachu a blata, keďže sa dvakrát pošmykol.
"Mudrlant. Hlavne, že keby sme išli tak ako si chcel, už dávno by sme mali na krku hoci aj dve skupiny." odvrkla mu Kaira nahnevane.
"Prečo myslíš? Veď majú vyriešiť nejakú hádanku, na ktorú potrebujú nápovedu."
"Hlúposť. Tu nie je podstatná nejaká hlúpa hádanka či nápoveda. Tu ide o to, aby nejaká skupina našla každého z nás, zo Zberateľov a vedeli kde sme sa nachádzali vtedy, keď nás našli a poprípade aj čo sme robili."
"Prečo mi to nikto nepovedal?"
"Nepýtal si sa."
"Hej, no tak počkaj Kaira." Položil jej ruku na rameno a ona na neho prekvapene pozrela. Zastali.
"Nepreháňaš to už trocha?"
"A čo také?" opýtala sa nevinne.
"Všetko. Chcete aby som sem prišiel, ale nepoviete mi absolútne nič." frfľal nespokojne. "A ešte sa mi aj snažíš klamať. Veď to čo si povedala je úplná blbosť."
"To, čo naozaj po študentoch chceme, je aby niečo zistili o najtajomnejšom členovi Zberateľov. Čiže o tebe. Preto ťa tu potrebujeme." povedala mu jednoducho a striasla jeho ruku z ramena. Pomaly kráčala ďalej.

Malé dievčatko krčiace sa vo vlhkej jaskyni plače. Plače a chce odtiaľ odísť, ale verí, že jej braček sa po ňu vráti. Áno, on sa vráti, nenechá ju samú.
"Seiren, pozri, tu je." Našla ju žena, ktorá sa tak veľmi podobá na jej mamu.
"Teta Reia, ujo Seiren." dievčatko na nich pozrie červenými očami. Postaví sa a neistými krôčikmi ide k nim.
"Kde je braček?" pýta sa ich. Tí sa len smutne usmejú.
"Musel odísť." hovoria jej.
"Je mŕtvy?"

"Takže, už pre teba nič neznamená dodržanie sľubu." skonštatoval Kain sucho.
"Ani pre teba, takže sme si kvit." odpovedala mu Kaira uštipačne.
"Nechápem prečo to chceš teraz nechať vyplávať."
"Nechcem to nechať vyplávať. Tí, čo nás zastúpia si zaslúžia našu dôveru a toto je to jediné a najvzácnejšie tajomstvo, ktoré im môžeme dať do úschovy. Ak im nebudeme dôverovať my, ako môžu oni nám?"
"Dozvedia sa iba moje tajomstvo?"
"Nie, táto úloha sa skladá z tajomstva každého. Mao, Stela, ja a ty. Tí, čo nás majú naozaj nahradiť sa dozvedia naše tajomstvá. Ale to ty predsa vieš. Kedysi si to predpovedal."
"Ty nie si normálna."

"Odteraz nemáš žiadneho brata. Si len ty a my sme tvoji rodičia. Áno?" hovorila teta Reia dievčatku keď jej česala dlhé blond vlasy. Všetci v rodine ich mali čierne, iba ona a jej brat blonďavé.
"Prečo si teraz blondýna, teta?"
"Vieš predsa, že sú teraz ťažké časy. Ak nebudeme pozorný, smrť si nás nájde. Ak budeme vyzerať ako rodina, nič sa nám nestane."
"Teta, mama a ocko sú mŕtvy, však?" Teta smutne prikývla. Po tvári sa jej začali kotúľať slzy.
"Ale braček s nimi nie je."
"Neviem čo sa stalo s Kainom, ale ako vieš, že s nimi nie je?"
"Povedala mi to tamtá víla." dievčatko prstom ukázalo na vílu ktorá pozerala na ostatné deti ako sa hrajú. Všetko to boli elfovia a nechceli ju medzi seba, keďže ona bola z druhu víl, ktoré sa považujú za nebezpečné. Ale, nikto sa neodvažuje zabiť ich. Sedela nad nimi na vetve stromu a pozerala sa na nich.
Teta pozrela na vílu. "Nerozprávaj sa s ňou." bola jej reakcia.
"Prečo?" nechápalo dievčatko.
"Lebo čoskoro odíde."
Ako teta povedala, tak sa aj onedlho stalo. Víla onedlho odišla a už nikdy sa v tejto elfskej dedinke neukázala.

"Aha, voľajaký študenti." Kaira sa prikrčila za lesný porast a Kain sa skryl za strom.
"Tadiaľto! No táák! Stefan! Leo! Pohnite!" Stefana a Lea poháňali démonské dvojčatá Naira a Seira.
Keď odišli, Kaira sa zasmiala. "Chudák Stefan. Nečakala by som, že skončí s tými dvoma."
"Ja áno." zafrfľal Kain.
"Teba som sa nepýtala."

Dievčatko žilo s tetou a ujom dlho, ale nič netrvá večne tak ako si želalo. Vyrástlo.
"Kaira, kde sa flákaš?!" kričal na ňu ujo Seiren.
"Prepáč, prepáč. Boli sme na lúke." ospravedlňujúco sa usmiala.
"Vieš predsa, že by si tak ďaleko nemala chodiť." upozornil ju.
"Aj tak sa mi nič nemôže stať."
Na druhý deň prišla ešte neskôr, ale.... doma ju už nikto nečakal. Nikto kto by bol živý.
Utekala, utekala..... Utekala kamsi preč. Preč od toho všetkého, preč od minulosti.
"Prečo plačeš?" opýtala sa jej víla s polodlhými hnedými vlasmi a dúhovými krídlami. Alebo aspoň Kaire pripomínali dúhu.
"Neplačem." odvrkla jej nahnevane. Neplakala.
"Plačeš."
"Neplačem! Nie a nie a nie!"
"Plačeš." víla bola stále kľudná.
"Máš pravdu..." Kaira nakoniec porazene sklonila hlavu. Áno, jej srdce plakalo.
"Prečo?"
"Prečo plačeš ty?" Ale Kaira nebola jediná, ktorá plakala.
"Pretože sa ma všetci boja." odpovedala víla narovinu.
"Ja nie."
"Som Mina a ty?" víla sa na Kairu usmiala.
"Kaira."

Kaira a Kain sa zastavili a sadli si na vyvrátený strom. Bolo ticho.
"Prečo si sa vtedy nevrátil?" opýtala sa Kaira po chvíli. Už dlho ju to trápilo, ale nikdy sa ho to neopýtala.
"Musel som odísť, lebo inak by si aj ty bola mŕtva. Oni išli po mne." Klame a ona to vie. Vie, že jej nemôže povedať pravdu aj napriek tomu, že ju už sama pozná. Veľký brat nie je taký dobrý, ako si myslela. Tak ako ona, aj on tápa v temnote svojho vlastného srdca.
"A tak sa veľký brat obetoval pre svoju malú neposednú sestričku, ktorá mu nerobila nič, len problémy." zaštebotala ironicky.
"Ani nevieš akú máš pravdu. Naši rodičia sa snažili utajiť moju existenciu, keďže som videl budúcnosť a v prípade potreby ju mohol aj zmeniť. Ale ty, si mi tak veľmi chcela ukázať svoje tajné miesto, až si ma začarovala a vyviedla von. A tým sa to celé začalo."
"Ja viem, že to bola moja chyba."
"Veď aby nie! Ale aj tak stále nechápem, ako je možné, že si vtedy vedela čarovať tak ľahko."
"Tajne som sledovala mamu." zaškerila sa Kaira.
"Ja som to vedel."
"Ty si ako veľký brat vedel o všetkom."
"Nie o všetkom, ale o väčšine vecí ano." zaškeril sa.

"Hej Naira, počula si to?" opýtala sa Seira svojej sestry a pozrela na ňu svojimi žiarivými fialovými očami.
"Počula, počula. Takže, vieme ich tajomstvo." Naira sa naširoko usmiala.

"Hej, hej Stela kam si zmizla? Nehráme sa predsa schovávačku!" Mao hľadala Stelu, ktorá sa od nej odpojila už naozaj dávno. Ale ona si to nevšimla keďže stále rozprávala a rozprávala. Namiesto Stely ale objavila Irinu.
"Čo tu tak vyvreskuješ?!" oborila sa na ňu nepríjemným hlasom.
"Uhm... ja... ... viete..." Mao začala koktať. Odjakživa mala z Iriny strach.
"Mlč! Aj tak ma to nezaujíma, netvor..." opovržlivo sa na ňu pozrela a rýchlo odišla.

"Ha-ha-ha! Ten tvoj výraz skutočne nemá chybu! TY určite nebudeš démon, ako sme počuli!" upírka, ktorá sa nikdy nesmeje sa zmenila, keď sa jeden jedinkýkrát pozrela na ryšavé dievča s krátkymi strapatými vlasmi, mačacími ušami a chvostom.
"Kto si?" opýtalo sa jej dievča.
"Stela a ty si Mao, však?" Mao prikývla. "Nechcela by si ísť so mnou?"
"Kam?"
"Neviem. Ani ja to neviem, ale viem, že na konci tej cesty ťa čaká viac ako len tento dom, ktorý nemôžeš opustiť." Mao pozrela za seba. Stela bola upírka.. jediná upírka ktorú kedy videla. Je taká krásna. Prečo chce aby išla s ňou? To Mao nevie.

Mao kráča ďalej. Netvor, monštrum. Irina sa tak ku nej vždy správala. Vlastne, pokiaľ nestretla ich, pre každého bola zlá. Tá, ktorá je nebezpečná.

"Ja som Kaira." elfka, blondýna s úsmevom od ucha k uchu a smejúcimi sa tyrkysovými očami sa predstavila. "Som rada, že ideš s nami." dodala ešte veselšie a hodila sa Mao okolo krku "Vždy som chcela mať v tíme niekoho ako si ty. Majstra v bojových umeniach!"
"Nevšímaj si ju. Ona je vždy taká pojašená." krásna víla s krídlami ktoré mali pri chrbte trávovú farbu apostupne prechádzali do jemnej ružovej a hnedé vlasy mala také dlhé ako Mao. "Som Mina." predstavila sa aj ona.

Kaira a Kain sa rozdelili.
"Héééj, Maooo!" Kaira ju zbadala a hneď sa za ňou s obrovským revom rozbehla. Každý zo žiakov kto bol v okolí sa tam okamžite vydal. Za jej hlasom.
"Hej! To je moje privilégium správať sa nezodpovedne!" durdila sa Mao.
"Aj ja chcem byť nezodpovedná!" vyplazila jej Kaira jazyk. Predtým ako sa ku nim Mao pripojila bola ona tá pojašená a potom, sa musela stať tou, čo všetko rieši diplomaticky a s rozumom. Musela dospieť, hoci nechcela. Ale tá bláznivá časť v nej zostala.
"Smola, už som ti to prebrala. Ty už máš svoju úlohu." zasmiala sa Mao.

"Idem s vami len preto lebo verím, že s vami si splním svoje sny." oznámila upírka s polodlhými čiernymi vlasmi a striebristými očami.
"Som si istá, že ti tvoje sny dokážeme splniť." usmiala sa víla a jej spoločníčka, elfka s vysmiatymi tyrkysovými očami jej len vážne prikývla.
"Ste si vedomé toho, že vás môžem kedykoľvek zradiť a zabiť, však?" upozornila ich upírka. Chcela sa oslobodiť zo svojich pút, ale ak by hrozilo, že ju k sebe pripútajú a stiahnu so sebou do ešte väčšej temnoty než v ktorej bola teraz, je odhodlaná zničiť ich.
"Aj keby si chcela, myslíš, že by si to dokázala?" elfkine usmievavé oči sa už neusmievali. Bola vážna.
"Samozrejme." odpovedala upírka presvedčene.
"Tak v tom prípade už patríš k nám!" elfka a usmiala a pleskla upírke po chrbte.
"Čo si to...." upírka začala.
"Ako sa budeme volať? Mina, vymysli niečo." elfka hodila spýtavý pohľad na vílu.
"Dajme tomu.... Zberatelia." vypadlo z Miny.
"Čooo? To je také...." elfka protestovala.
"Myslím, že sa to na nás bude perfektne hodiť." uzemnila jej protesty upírka.
"Bože.. to som teda skončila. Jedna vážna, druhá vážna a čo ja?" frfľala.

Stela sa posadila na veľký balvan hodený na zemi. Vôbec do toho prostredia nezapadal. Ale, pre ňu bol dôležitý. Už keď chodila spolu so Zberateľmi študovať na Lafame, toto bolo jej tajné miesto, kde rozmýšľala.

"Stela?" na jej tajné miesto sa priplichtila skupinka Študentov.
"Čo chcete?" opýtala sa ich a prebehla ich pohľadom. Démonské dvojčatá Naria a Seira, vlkodlak Leonard s ktorým sa baví Kaira a Stefan. Na ňom sa zastavila. Bolo jej ho ľúto. Ani nevie, že je sám a v nebezpečí. Smutné.
"Kaira a Kain sú súrodenci, však?" opýtala sa Naira vecne a Stela jej prikývla.
"Áno, a?"
"Mao bola považovaná za monštrum."
"Čo to má spoločné s Kainom a Kairou?"
"A ty si ešte stále poskok rady."
"A?"
"Toto je naša úloha. Odhaliť vaše tajomstvá. Splnili sme to." Seira sa zamračila. Stela nereagovala tak ako si predstavovala.
"No a?"
"Čo no a?! Teraz sme vašimi právoplatnými učňami!" oborila sa na ňu Seira.
"Ukľudni sa. Splnili ste a aj nesplnili. Uhádli aj neuhádli. Až keď uhádnete poslednú vec, budete našimi právoplatnými učňami, ale myslím..... že zatiaľ bude lepšie, ak vám ešte nedáme ďalšiu skúšku."

Hra sa skončila.

"Naira, Seira, Leo a Stefan budú naši učni." oznámila Kaira Edgarovi a Irine.
"Tie dvojičky?" opýtala sa Irina neveriacky.
"Máš snáď niečo proti?"
"Áno. Sú postrach! Zničia všetko čo sa im postaví do cesty a...." Edgar jej položil ruku na rameno a pokrútil hlavou, na znak aby stíchla. Stíchla.
"Prečo ste sa tak rozhodli?" opýtal sa.
"Pretože zistili naše tajomstvá. Alebo jedno určite."
"Aké, ak smieme vedieť?"
"Nie, nemal by si to vedieť a ak to chceš vedieť, opýtaj sa Kaina. Mne je vlastne jedno, či sa to rada dozvie alebo nie. Už teraz to nie je podstatné."

"Čože?!" vykríkol Edgar šokovane, keď mu Kain povedal pravdu.
Kain sa iba usmieval nad jeho šokovaným výrazom. Vyzeral naozaj komicky.
"Nikdy by ma nenapadlo, že by mohla byť tvoja sestra, hoci som si myslel naozaj všeličo." vysúkal zo seba nakoniec.
"Viem, keďže ste robili ohľadom mňa vyšetrovanie a na nič ste neprišli, nezaoberali ste sa tým, že by sme mohli byť rodina, ale tým, že by medzi nami mohol byť iný vzťah." zasmial sa.
"Áno, ale aj tak...." Edgar nevedel čo robiť.
"Nerob si z toho hlavu. Ono to ani nie je podstatné."
"Ako to myslíš, že to nie je podstatné? Ste súrodenci. A nikto o vás nič nevie."
"Možno sme súrodenci, ale odcudzili sme sa už dávno. Dnes sa ku sebe nesprávame ako príbuzný."
"Vieš, vždy som rozmýšľal ako je možné, že toho o nej toľko vieš a prečo sa stále podpichujete. Žiarlil som na teba, ale teraz neviem ako sa správať."
"Tak ako doteraz. Viem, že ju máš rád."
"Ale keď ste teraz všetci boli toľko mimo a to čo povedala... stavím sa, že už niekoho má." vzdychol si smutne.
"To bola len kamufláž. Aj ja som sa divil jej hereckým schopnostiam. Vždy si od každého držala odstup...." zasmial sa, ale v skutočnosti si spomína na ten deň, keď jeho sestra prišla v zúfalstve domov. Od toho dňa, sa naozaj veľmi zmenila.

"Alyér zmizol! Kain! Mina! Musíte mi pomôcť!" jedného dňa, bolo to už veľmi dávno, sa Kaira vracia s plačom. Nevie nájsť jedinú osobu. Jednu jedinú osobu, na ktorej jej tak veľmi záleží.
"Neboj sa. On sa vráti. Vieš predsa, že sa musí vracať domov." Mina ani Kain si nerobia žiadne starosti. Alyér nie je oficiálnym členom Zberateľov. Má svoje vlastné povinnosti, ktoré sú možno ešte otravnejšie ako tie ich.
"Ale on zmizol! Nikto ho nevidel už viac ako dva mesiace! A navyše! Pozrite! Pozrite, čo mi prišlo!" strčí im pod nos obálku. Vezmú si ju od nej a vyberú list. Obaja si obsah prečítajú.
"To je blbosť. Alyér by niečo také nenapísal." Mina sa snaží aby jej hlas znel vážne, ale aj tak pohľadom hľadá pomoc u Kaina.
"Je to jeho písmo." Zamrmle potichu.
"Ale.... to je blbosť."
"Sama to ...."
"Tak pomôžete mi? Mina, Kain! No ták!" Ale oni jej nemôžu pomôcť, pretože nájsť ho by pre ňu znamenalo ešte väčšiu bolesť. Takto, už nikdy ho nevidieť, by malo byť menej bolestivé.
"A prečo ho chceš vidieť? Chceš vedieť dôvod prečo ťa už nikdy nechce vidieť? Prečo sa nikdy neobjaví doma, nebude viesť svoj ľud? Naozaj to nevieš?" Kain je k nej krutý, Mina do neho šťuchá aby to nehovoril. Ale on nepočúva. Kaira len porazene skláňa hlavu. Na zem dopadajú jej horúce slzy. Nechce počúvať, nechce to vedieť.
"Áno, viem, že to vieš. Si obluda a kto by s obludou chcel mať niečo spoločné? Mohol by niekto milovať obludu? Niekto kto o tom nič nevie?"
"Ale ty a Mina..."
"Mojou sestrou je obluda, ja sám som sa stal obludou." Kruté slová, ale ona vie, že jej brat jej s radosťou vraví takéto veci. Aj keď sú kruté, vie, že sú pravdivé. A ona, ona sa s tým musí zmieriť.

"Celé je to šialené. Pamätáte si ako sme našli Ayru a Meona?" smiala sa Mao. Ona, Kaira a Stela mali práve v jej izbe pokec. Spomínali. Z nejakého dôvodu, sa im dnes vybavili veci, ktoré sa stali kedysi dávno. Ale Kaire sa nevybavili spomienky na Ayru a Meona. Ale na niekoho o kom sa už nerozprávalo.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tifa Tifa | Web | 14. srpna 2011 v 12:18 | Reagovat

Jú vzpomínky :-D Já už nemám co říct :D Jen: Další díl prosím :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama