12.Kapitola - Ne je to až také zlé

26. září 2011 v 19:01 | Enaily |  Keď sa smola lepí na päty



Na miesto stretnutia prichádzam ..... neskoro. Aster tam už stojí a nervózne podupkáva, občas hodí očkom na hodinky. Prichádzam tak, že ma nevidí - od chrbta. Mohla by som ho nastrašiť. Radšej nie.
Neodolám. Potichu sa ku nemu priblížim a "BAF!" od ľaku poskočí na mieste a šokovane sa otočí a pozrie na mňa, evidentne prekvapený mojim spôsobom pozdravu.
"Ahoj." Povie ale mne to skôr pripadá ako šelest listov na strome.
"Čau, Feinar volal, že ma chceš vidieť." Hovorím pričom samozrejme o všetkom viem. "Pohni si s tým. Dnes prídu kamošky Lotte a ja sa s nimi chcem stretnúť." Dodávam rýchlo, aby videl, že zasa až taká nadšená ním nie som. Vlastne, vôbec ním nie som nadšená.
"No... chcel by som ťa pozvať na kávu." Usmieva sa milo.
"Kávu nepijem."
"Tak čaj." Snaží sa chlapec. To mu treba uznať.
"Poďme." A tak ma vedie do kaviarne do ktorej som včera nakúkala keď sme išli okolo. Bola mi sympatická. Posadíme sa a objednáme si. Ja si dám zelený čaj a Aster to isté. No, som zvedavá, či mu to bude chutiť. Uvidíme.
"No, takže, čo by si chcel?" pýtam sa ho keď čašníčka odíde. Ani ako Feinar som sa nedozvedela, prečo ma chce vidieť. Zatvári sa urazene.
"Musím mať dôvod?"
"No, ľudia ako ty ho obyčajne majú."
"Musíš mať o mne veľmi nízku mienku." Mračí sa.
"Je rozhodne vyššia než o...." odmlčím sa. "....o ostatných."
"Allen a Gabriel sú normálny." Bráni ich, ale ja som nemyslela nich.
"Nemyslela som nich, ale.. poďme ďalej. Takže vyklop dôvod, prečo si ma chcel vidieť." Obraciam tému na inú stranu.
"Nemôžem chcieť vidieť kamarátku?" tvári sa nevinne.
"Odkedy sme my dvaja kamaráti?"
"Od toho plesu."
"To bolo....."
"...záblesk vzájomných sympatií." Usmieva sa ako slniečko na hnoji. Musím uznať, že je dobrý. Čašníčka nám prinesie čaj.
"Fajn, máš pravdu. Bol to záblesk sympatií, aj keď veľmi slabý." Vložím čajový sáčok do vody.
"Neviem ako teba, ale mňa oslepil, takže taký slabý nebol." Tiež vloží čajový sáčok do vody.
Nemám mu na to čo povedať a tak mlčím. Hľadím na pokojnú hladinu vody v poháre.
"Feinar hovoril, že si bola v poslednej dobe veľmi zaneprázdnená. Posledné dva týždne." Prikývnem, aj keď zaneprázdnená je slabé slovo.
"Čo si robila?"
"Dávala do laty spolužiačky." Nebola to tak celkom lož. Kebyže zmeníme pohlavie a význam slovného spojenia dávala do laty, tak som to fakt robila.
"Ako?"
"Istú dobu robili bordel furt mali nejaký problém. Teraz sú fajn. Dokonca si ku mne chodia po rady." Zasmejem sa.
"Wow, nevedel som, že sa vieš biť."
"Nepovedala som, že som ich mlátila."
"Tak čo si teda myslela tým, že si ich dávala do laty?"
"Že som im určila hranice pokiaľ môžu a pokiaľ už nie."
"A pomohlo to." Zatvárim sa kyslo.
"Keby to pomohlo tak by sme tu sedeli pred dvoma týždňami."
"Oh, takže nie."
"Samozrejme, že nie." Vyberiem čaj z vody a odpijem si. Urobí to isté. Akoby ma kopíroval.
"A to si chcel len toto? Rozprávať sa o ničom?"
"No, to sa obyčajne robí keď si s priateľom vonku, nie?"
"Odkedy sme sa stali priateľmi."
"Keď si mi povedala tvoje zážitky, tak odvtedy."
"Máš divné myslenie."
"Ty si na tom horšie než ja." Pousmeje sa.
"No dovoľ. Tak hovor, čo si robil ty, okrem toho, že si otravoval Feinara?" Teraz sa zatvári kyslo on.
"Otravoval Lotte." Nezdržím sa smiechu.
"Teraz neviem kto je väčší chudák." Chechcem sa.
"Čo tým myslíš?"
"Lotte ťa veľmi nemá v láske a ani ty ju. Navzájom si robíte naprieky. Ale to si toho robil dosť málo. Zdá sa, že nemáš čo robiť." Pokrčí ramenami.
"Keď som bol ako ty - školou povinný, mal som čo robiť."
"Tak daj, čo si robil?"
"To je prísne tajné."
"Tak v tom prípade sa stavím, že si sa neustále s niekým mlátil." Vypúli oči.
"Ako si vedela?" Pretože robím to isté, somár. Ale to mu nemôžem povedať, pretože dievčatá sa predsa nebijú.
"Feinar mi niečo o tebe hovoril." Pokrčím s nezáujmom ramenami.
"Takže si sa o mňa zaujímala."
"Bolo to v rámci jeho sťažovania sa. Ver mi, že Lotte za ním vôbec nezaostáva." Sme ticho. Pomaly uchlipkávam zo svojho čaju. Hneď ako sa rozlúčim s Asterom by som mala ísť k Lotte. Chatelie majú priletieť dnes okolo druhej. Je pol. Dúfam, že má v pláne len túto kaviareň. Chcela by som ich ísť privítať spolu s Lotte.
"Niečo by som sa chcel opýtať."
"Pýtaj sa." Od toho tu som. Lebo niečo chcel.
"Prečo?"
"Čo prečo?" nechápem.
"Prečo si tu? Nemáš nás predsa rada."
"Lebo by si vyhodil Feinara. Bol by to... problém."
"Stačilo by mi osobne povedať, poslať list, niečo, že nechceš."
"To ma nenapadlo. Mám to tak nabudúce urobiť?" zdvihnem pohľad od čaju a skúmavo sa na neho zadívam.
"Nie, ja len... neviem. Tak nejako som rozmýšľal...."
"Ale pravdou je, že už teraz proti vám nič mať nemôžem. Vy ste celkom fajn." Pousmejem sa nad jeho nervóznym vymýšľaním odpovede.
"Už teraz? Čo tým myslíš?"
"Len niečo, čo urobili Weikovci. Viac ti nemôžem povedať." Posmutniem a znova upriamim pohľad do svojho čaju. "Pre ich dobro ti nemôžem povedať nič viac. Len to, že je to svinstvo." Zamračím sa a šálku zovriem pevnejšie. Eleanor povedali, že jej dcéra sa narodila mŕtva. Ale jej dcéru pri tom okamžite strčili do siročinca, tak aby o nej nikto nevedel. Eleanor bola z toho na dne a keď vezmeme do úvahy ešte aj Ivana, celé je to ešte zamotanejšie.
"O čom hovoríš?"
"Spýtaj sa Weikovcov. Ja o tom neviem nič. Vôbec nič." Dopijem svoj čaj.
"Takže, keď už je to všetko, pôjdem." Aster do seba lupne zvyšok čaju a na stôl položí peniaze.
"Nie je to všetko. Ešte mám miesto kam ťa chcem vziať." Chytí ma za ruku a ideme preč. Potichu si povzdychnem, ale aj tak idem s ním. Stále mi drží ruku.
"Mohol by si ma pustiť? Nepotrebujem sa ťa držať za ruku." Ozvem sa po chvíli. Prekvapene pozrie raz na mňa a raz na naše ruky.
"Prepáč." Zazubí sa, ale nepustí ma.
"Aster."
"Už tam budeme." Zastaví pred vstupom do zábavného parku. Zozadu na mňa cerí zuby horská dráha. Ukáže priamo na ňu.
"Poď so mnou ešte tam."
"V žiadnom prípade." Pokrútim hlavou. "Čokoľvek, len nie hento."
"Ale no ták, Fiere!" nahodí psie oči. Na mňa to nefunguje.
"Nie. Poďme radšej tam." Ukážem na autodróm kde sú momentálne len samí chalani, ktorí do seba takmer bez prestávky narážajú.
"Si si tým istá? Tamto by bolo bezpečnejšie." Tvári sa neisto.
"Samozrejme." Stále sa držíme za ruky. Prejdeme k pokladni.
"Dva na autodróm." Vypýtam a zaplatím. Teda, chcem zaplatiť, ale zaplatí Aster.
"To by som dala ja." Zamračím sa.
"Kto by som to bol keby som ťa nechal platiť?" zamračí sa.
"Dnešná mládež." Zachechcem sa. Ale on sa mračí.
"Tak prepáč, nemyslela som to zle."
Postavíme sa na kraj a čakáme kým skončia. Ozve sa zvuk, značiaci koniec. S Asterom sa pustíme a ja sa rozbehnem k ružovému autíčku, ktoré sa mi zdalo byť najrýchlejšie. Ale je .... ružové. Tesne pred ním zastavím a rozhliadnem sa. Ešte jedno bolo rýchle.. tuším.. modré. Ale to, je obsadené. Povzdychnem si. Budem musieť ísť v ružovom. Aká hanba. Aster nasadne spolu so mnou.
"Von. Toto je moje. Nájdi si vlastné." Vysánkujem ho. Bez slova - napodiv - opustí moje ružové autíčko a prejde k tomu modrému.
"Dovolíš?" opýta sa chalana v autíčku. Ten na neho pozrie ako na idiota. "Choď za frajerkou. Sama to schytá." Odpovie mu a kývne na mňa hlavou. Zamračím sa. Počula som ho. Aster sa nad tým vôbec nevzrušuje. Vrazí mu pravačkou a vytiahne ho z autíčka. Nasadne.
"To bolo dobré!" zakričím mu a najradšej by som z toho svojho vystúpila a tiež mu jednu vrazila. Vraj to schytám! Ha! Aby nebol prekvapený.
"Pane, prepáčte ale...." k Asterovi prikluše obsluha, ale on mu podáva bankovku. Nevidím akú, ale evidentne dostatočne vysokú na to, aby ten chlapík vynadal chalanovi zbierajúcemu sa zo zeme do imbecilov a hlupákov ktorí sa nevedia správať. Pripomenie mi to mňa. Tiež som raz takto vyhodila istú osobu z autíčka. Ale to bolo dávno. Vtedy ešte žili moji rodičia a ten chlapec... bol odo mňa starší, ale aj tak sa veľmi nebránil. Keď som mu vrazila, len na mňa nechápavo pozeral a dobrovoľne vystúpil. Už ako dieťa som bola dosť... akčná.
Spustí sa to.
Priamy náraz do Astera. Prekvapene zaklipká očami. "Kedy.....?" ja sa len škodoradostne zasmejem, vycúvam a už frčím preč pričom si hľadám ďalšiu obeť. Chalan v zelenom a žltom idú blízko seba. Stačí štuchnúť do jedného z nich a zvyšok už urobia sami.
Šťuchnem.
Presne ako som predpokladala a dokonca aj viac. Vytvoria veľkú zmotaninu autíčok, medzi ktorými ja kľučkujem. Ktosi do mňa zozadu napáli. Obzriem sa. Aster už frčí preč. Ostatní chalani do mňa šťuchajú akoby opatrne. Zo začiatku. Ale hneď ako vidia, že ja ich nešetrím, prestanú byť šetrní tiež.
Tesne pred koncom sa na mňa vrhnú všetci naraz. Akoby sa dohodli a ja zostávam uveznená medzi nimi.
Koniec. Vystúpime.
"Netušil som, že si taká dobrá." Usmieva sa Aster.
"Roky praxe. Mali by sme si to ešte niekedy zopakovať." Tiež sa usmievam. Na jednej strane nemám Astera veľmi rada, ale na tej druhej... nemyslím, že je až taký zlý. V podstate sa odo mňa veľmi neodlišuje, zdá sa.
Chytí ma za ruku a ťahá ma k horskej dráhe.
"Tam nie."
"Ale áno." Usmieva sa.
"Asteeer!" beriem späť! Je zlý! Veľmi zlý!
"Ak sa bojíš, tak nepôjdeme." Otočí sa na mňa. Sakra. Nemu nikdy nepriznám, že sa bojím. Ani keby ma to malo stáť krk.
"Nebojím." Zamrmlem a tak ma s potešením ťahá ďalej, aj keď ja sa zapieram do zeme nohami. Nakoniec ho to prestane baviť. Zastaví.
"Som rada, že si to vzdal." Vydýchnem si a chcem sa otoči a vrátiť sa. Ibaže on ma ŕychlo vezme do náručia a nesie k horskej dráhe.
"To je podraz!" skríknem a snažím sa mu vymaniť. Ale nechcem spadnúť, takže moja snaha je veľmi malá. Posadí ma do prvého vozňa. Sakra. Sadne si vedľa. Do prdele.
"Aster...." spustia to. "....toto mi robíš schválne." Zamrnčím a kŕčovito sa chytím tyče predomnou.
"Nie. Lotte hovorila, že sa ti to bude páčiť." Usmieva sa. Rada by som mu odpovedala, ale už sme vystúpali hore a teraz prudko klesáme dole. A potom zase hore a zase dole. Takto sa to opakuje asi päť krát. Začínam cítiť párky z raňajok. Posledný, najvyšší a potom bude koniec. Koniec.
Tam hore sa zastavíme a nehýbeme sa. Minúta, dve, tri, desať, dvadsať.....
"Zdá sa, že sme sa tu zasekli. Asi majú nejaké technické problémy." Zamrmle Aster nervózne. Pozriem na neho. Tvári sa pokojne.
"Toto mi Lotte urobila naschval." Zaúpiem.
"Prečo?"
"Minulý rok keď sme tu boli na dovolenke sme sa zasekli presne na tomto istom mieste. Tentokrát sa to už určite zrúti.... som mŕtva a ani nebudem môcť Lotte povedať pravdu..." nariekam potichu. Aster ma počúva. Objíme ma okolo ramien.
"Neboj sa." Šepká mi do ucha. "Som tu s tebou. Budeš v poriadku."
"Keby si vedel lietať, uverila by som." Snažím sa o žartovný tón. Ale asi mi to nevyšlo. Potichu sa zasmeje.
"Zachvíľu sa to rozbehne a potom už budeme dole." Chlácholí ma.
"Ja sa fakt bojím. Prečo si ma sem musel dotiahnuť?" frflem a pozriem na neho. Mračím sa. Pokrčí ramenami. "Zdalo sa mi to ako dobrý nápad a navyše Lotte mi to odporúčala. Vraj to miluješ."
"Až sa odtiaľto dostaneme, nezabudni mi pripomenúť aby som ju priškrtila."
"Pomôžem ti." Znova sa pohneme. Letíme dole.

"Nabudúce sa priprav na niečo čo schytá tvoj žalúdok." Oznamujem mu, keď opustím záchod. Skončili tam moje raňajky.
"Beriem, ale ešte skôr by som sa odvďačil Lotte za takú dobrú radu." Tvári sa kyslo.
"Neboj sa. To sa ešte dohodne." Usmievam sa. Lotte oľutuje a tentokrát sa budeme škodoradostne smiať my!

"Odprevadím ťa domov."
"Netreba. Idem k Lotte."
"Tak tam." Nakoniec... Aster naozaj nie je až taký zlý. Aj keď ide iba po mojom majetku, zdá sa mi byť fajn.
"Sme tu." Zastavíme pred Lottiným domom.
"Ja viem." Usmeje sa.
"Takže.. maj sa." Chcem vojsť do brány ale zastaví ma. Objíme ma.
"Zajtra sa stretneme. O takom istom čase, na tom istom mieste." Zašepká mi do ucha.
"O týždeň." Odpoviem mu. "Zajtra idem na koncert." Odtlačím ho od seba.
"Koncert je dôležitejší ako ja?"
"Ty si len kamoš a na tom koncerte bude bratranec. To nie je len tak." Usmievam sa a vojdem do brány. Stojí tam a mračí sa.
"Bolo mi s tebou dobre, Aster." Dodávam tak aby to počul a zavriem bránu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Saii Saii | Web | 26. září 2011 v 21:14 | Reagovat

ooo!!
ten koniec je taký dojímavý!
^____________^
veď ty počkaj zajtra v škole! xD

2 Aoi Gumi Sakura/Fernandes Aoi Gumi Sakura/Fernandes | E-mail | Web | 21. ledna 2012 v 20:16 | Reagovat

Hohooo!! To je teda láskáá :33 Astíček (tak se jmenoval i náš pes xDD) je fak zlatíčko :DD Ikdyž kvůli prachům xDD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama