5.Kapitola - "Milí" spolužiaci

3. září 2011 v 21:03 | Enaily |  Keď sa smola lepí na päty
Prajem príjemné čítanie :)


Nasledujúce dni boli ešte horšie. Spolužiaci ma priam milujú. Od samej lásky mi z času na čas podložia nohu, zoberú peračník alebo zošit a hodia do koša. Proste samé milé veci.
"Čo ti je?" rozhodla som sa posedieť si u Ivana na ošetrovni. Ale samozrejme až na konci dňa.
"Nič, nechce sa mi na internát." zafrflem. Keď si predstavím, čo ma čaká tam.... normálne uvažujem o tom, že by som si tajne vybavila nejaký podnájom. Stále lepšie ako tá tyrania čo je tam.
"Robia ti zle, čo?" zaškerí sa škodoradostne, akoby bol rád, že ma šikanujú.
"Ty sa na tom náramne zabávaš, čo?"
"A ty si sa nezabávala na historkách o mne Eleanor a tvojej mame." pokrčí ramenami akoby to bolo celkom normálne.
"Veď to bolo zábavné." priznávam.
"Tak vidíš. Skús sa pozrieť aj na toto tým istým pohľadom ako si sa pozerala na to, ako som dopadol ja."
"To sa nedá!"
"Lebo sa jedná o teba, že?" prikývnem.
"Tak potom trp, alebo si nájdi niečo čím ich odoženieš. Mal som presne tie isté problémy."
"To pochybujem. Tebe neprišli papiere s odkazmi, že si na teba počkajú a zmlátia ťa, že budeš mesiac v nemocnici."
"No, ber to tak, že ty si aspoň varovaná. Dievčatá neboli také milé aby ma varovali." kyslo sa zatvári.
"Hmm... možno máš pravdu." priznávam uznanlivo.
Vstúpi Lucius. Hneď za ním sa vlečie modrovlasý profesor ktorý vyzerá byť veľmi znudený.
"Prevychovaj ho. Zasa vonku otravoval Caina." oznámi Ivanovi ten znudený profesor a odíde.
"To bolo čo?" spýtavo pozriem na Ivana. Luciusa si ani jeden z nás nevšíma.
"To? Raphael. Prišiel k nám len nedávno a je dosť tvrdý, takže si na neho dávaj pozor."
"On? Neverím."
"Hovorím ti len to, čo som počul." prevráti očami. "A ty? Čo si zasa vyviedol? Nevidíš, že si nás vyrušil z dôležitého rozhovoru?!" oborí sa na Luciusa.
"Dôležitý? My sme viedli dôležitý rozhovor?" Kedy to bolo? My dvaja a dôležitý rozhovor? To je nejaká hlúposť.
"Prepáčte. Za to môže profesor Raphael." snaží sa Lucius zvaliť vinu na niekoho druhého.
"Jeho? Nebol si to ty, kto robil zasa bordel?" povytiahne jedno obočie.
"Profesor?" ozvem sa nevinne.
"Čo je?"
"Myslím, že Lucius už má trest."
"Aký?"
"Necháte to na mňa?"
"Keď bude od neho týždeň pokoj rob si čo chceš."
"Vďaka." schmatnem ho za ruku a už ho ťahám preč.
"Ale nezabudni, že zajtra sa tu musíš staviť po.....! posledné slovo proste prehltol.
"Jasné!" dvere sa zatvorili.

"Kam ma to ťaháš?" pustím ho.
"Oh, sorry, choď si kam chceš a týždeň nerob prúsery, ju?"
"Čo?!" nechápe ma.
"Pomohol si mi s dverami, nie? Tak ti pomôžem aj ja." naširoko sa usmievam. Popravde to ani teraz vôbec nerobím kvôli tomu, že by som bola až taká dobrá. Viem totiž, že tu niekde na mňa čakú osôbky ktoré by zo mňa najradšej vytrieskali dušu. Hoci ja vôbec netuším prečo. Vlastne tuším. Určite po mne znova budú chcieť peniaze.
"Blbosť. Len ich chceš odstrašiť." palcom ukáže na troch chalanov za sebou.
"Bol som prezradený. Maj sa." zdrhám. Kto by sa nechal dobrovoľne zmlátiť? Ibaže mi to je na dve veci. Na konci chodby ma s úsmevom očakáva zvyšok.
"Do prdele." rozhliadam sa okolo seba a hľadám únikovú cestu.
"Feinar, sme tak radi, že sme sa tu s tebou stretli. Máme s tebou zopár nevybavených účtov."
"So mnou?" snažím sa tváriť prekvapene, ale popri tom hľadám únikovú cestu.
"Áno. Za ten obed." ten čo je ku mne najbližšie.
"Aký obed?"
"A za moje raňajky!" ďalší.
"Raňajky?"
"A mne dlžíš ....." ozývajú sa ďalší. Nie že by nemali pravdu. Vlastne si za to môžem sama, ale ja nemôžem za to, že som až taká nešikovná!
Úniková cesta! Okno! Ale som na druhom poschodí. Sakra. Ak vyskočím skončím s niečím zlomeným. Možno keby som mala šťastie, mala by som len zopár modrín. Risknem to?
Otváram okno a sadám si na parapetu. Rýchlo prehodím nohy na opačnú strany, takže pod nohami vidím zem až o niekoľko metrov ďalej. Sakra. Z tohto pohľadu to vyzerá horšie ako som si predstavovala.
"Áh, naša krasotinka chce vyskočiť z okna."
"Nepommôžeme mu?"
Skôr ako sa stihnem nazdať, niekto ma strčí a ja letím. Nie je to zlý pocit. Dokonca ani ten dopad nie je taký zlý, keďže hneď pod oknami máme tŕnie. Zaujímalo by ma ktorý blbec ho tam vysadil. Zlomené ale nemám nič. Len som riadne dotrhaná a doškriabaná.

"Čo sa ti stalo?" pýta sa ma Allen keď sa nejakú dopelhám na izbu.
"To? Nič zaujímavé." pokrčím ramenami a idem do kúpeľne kde si musím umyť ruky. Vlastne by som sa asi mala umyť celá, ale keby som to urobila pravdepodobne by to všetko bolelo ešte viac. Škoda, že ma nenapadlo vziať si od Ivana peroxid vodíka. Som fakt totálne blbá. Teraz za ním už nemôžem ísť. Určite je doma. A vlastne, asi by som ani nezvládla ešte raz cestu ta a späť. Vyjdem z kúpeľne a hodím sa na posteľ. Bože, všetko ma bolí a štípe.
"Si v poriadku?" Znova Allen. Čo ho to zaujíma? Aké otravné. Keď sa chcem rozprávať mlčí ako ryba a keď nie, tak sa furt pýta.
"Áno." odpovedám otrávene.
"Nevyzeráš tak."
"Hmm..." zmysluplná odpoveď.
"Na, vydezinfikuj si tým tie rany." hodí mi akúsi fľaštičku na posteľ. "Prinesiem ti nejaké obväzy." Je fuč.
Pozriem na fľaštičku, čo mi dal na posteľ. Peroxid vodíka. Číta mi snáď myšlienky? Wow, musím sa ho na to opýtať. Možno je telepat.
V každom prípade, sa mi teraz nechce ani pohnúť. Takže to nechám na potom. Potom.....

"Hej! Vstávaj!" trasie mnou....kto to do čerta je? Otvorím oči. Allen.
"Daj mi pokoj." znova zavriem oči. Som taká unavená.
"Vstaň!"
"Hmm...." zasa som tvrdá ako štolverka. Prečo by som mala vstávať? Do školy? Veď ešte nie je tak neskoro......
"Ak ti je zle, tak tu zostaň celý deň. Poviem Ivanovi aby ťa prišiel skontrolovať."
"Už idem!" okamžite som vonku z postele, beriem si hrsť vecí a upaľujem do kúpeľne. Nepredpokladám, že ma Allen bude čakať. Veď doteraz ma nečakal.
"Čo tu ešte robíš?" pýtam sa ho po mojom východe z kúpeľne.
"Hmpf." Otvorí dvere a čaká. Asi si mám pohnúť. Keď už to musí byť tak teda idem.

Do triedy dorazíme presne načas. Na lavici už mám odpad. Stolička pokreslená, lavica tiež. Zaujímalo by ma aké to mal Ivan. Nemu možno dávali špendlíky do topánok alebo niečo podobné. Ľudia sú vážne svine. Ale, čo už s tým. Odpadky hádžem naspäť do koša. Po ceste naspäť k lavici mi ktosi podloží nohu a ja sa natiahnem. Ako inak by to aj mohlo dopadnúť? Všetci sa rozosmejú. Aké zábavné.
"Hej, plánuješ tam ležať celý deň, krpec?" osloví ma povedomý hlas. Lucius. Postavím sa.
"Len som oddychoval. Vieš, po ťažkej práci." Zaškerím sa veselo. Toto ich šikanovanie je otravné, ale ja to musím vydržať. Vlastne jediným mojím šťastím je, že som zatiaľ nenavštívila WC. Iba na našej izbe. Pretože to by som na tom asi bola oveľa horšie.
"To ti tak verím. Pohni si. Blokuješ cestu." Jeho vražedný pohľad pred ktorým sa spolužiaci trasú. Ani sa nedivím. Vyzerá naozaj hrôzostrašne.
"Veď už idem, idem. Nebuď hneď paradajkový." Vyberiem sa ku svojej lavici.
"Paradajkový?" opýta sa vykoľajene.
"Hej, paradajkový. Červený ako paradajka od nahnevania."
"Čo si to dovoľuješ ty-ty malý!" v mžiku je pri mne a drží ma za golier. Prečo som si proste ticho nešla sadnúť na miesto? Asi preto, lebo som sprostá a moje ústa sa nemôžu zastaviť. Zaujímalo by ma, po kom tom len mám. Tie neuveriteľne veľké ústa.
"Hej! Čo to tam stvárate?!" do triedy vstúpi profesor a už nás častuje pripomienkami o slušnom správaní a nešikanovaní. Ha! Tejto triede je zbytočné to hovoriť. Majú vážne originálne nápady. Asi pozerajú priveľa filmov.

A tak dni plynú ďalej. Kto by to bol povedal, že ich originalita bude stále lepšia. Nezostali len pri stoličke a stole. Občas si ma počkajú pred školou a ja pred nimi musím zdrhať, až kým im nezdrhnem úplne, alebo ich to neprestane baviť. Nemôžem predsa dovoliť aby ma chytili!
Starý rodičia by ma prizabili keby som mala v deň toho bálu monokel. No, ale myslím, že to je najmenej. Ešte ma čaká aj Gabrielov brat Aster.
"Tu máš." Tesne predtým ako sa uložím na zimný spánok si ma odchytí Gabriel a strká mi pod nos svoj telefón.
"Čo to je?" oči držím ledva otvorené. Každý deň je únavnejší a únavnejší.
"Aster. Chce s tebou rozprávať."
"Aster? A to je kto? Je normálny? Ja chcem ...." otvoria sa mi ústa a zívnem si. "....chcem spať. Zajtra..." pomaly mi klesá hlava a už sa takmer dotýka vankúša. Gabriel ma schmatne za ramená a prudko mnou zatrasie.
"EŠTE NEMôŽEŠ ÍSŤ SPAŤ!!!" takmer umieram od toho šoku. Beriem si od neho telefón a zakrútim sa do periny. Už nemám obviazanú hruď, lebo ma ani len nenapadlo, že by niekto mohol byť až taký šialený. Ale ako sa tak zdá, mohol.
"Noo?"
"Aké nooo?! Pracuješ na tom?!" musím si dať ten mobil ďalej od ucha.
"A na čom?" trošku ho rpiblížim.
"TY NEVIEŠ?!!!" bože, to je blázon.
"Zavolaj až sa ukľudníš. Ja chcem len spať." Znova si zívnem a zložím.
"Hotovo." Podám mobil čakajúcemu Gabrielovi.
Želala by som si aby bolo všetko také jednoduché ako tento telefonát.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Saii Saii | Web | 5. září 2011 v 11:25 | Reagovat

rýchlo choď písať lebo ťa budem bombardovať na skype! :D:D

2 Aoi Gumi Sakura/Fernandes Aoi Gumi Sakura/Fernandes | E-mail | Web | 21. ledna 2012 v 18:39 | Reagovat

Achh.. je to totálně dokonalý :33 Už i All se mi líbý :33 Chudinka Fei TT-TT Šmejdi jedni.. Je to dokonalý.. Píšeš fakt super :33

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama