7.Kapitola - Porážka

5. září 2011 v 20:24 | Enaily |  Keď sa smola lepí na päty
Saii, to na čo sa najviac tešíš bude nabudúce. Sľubujem!
Takže prajem príjemné čítanie :)




Ďalš deň už nie je až taký zlý. Spolužiaci už ku mne nie sú až takí zlí. Možno im niekto niečo povedal.
"Kam ideš?"
"Na ošetrovňu. Je mi zle." Už druhý za tento deň. Alebo tretí?
"Ráno ti ešte bolo dobre." Šťuchne do spolužiaka Lucius.
"Uhm... no.. vlastne, máš pravdu." Spolužiak je okamžite zdravý ako ryba.
"Lucius?" poklepkám ho po ramene.
"Čo chceš, krpec?" oborí sa na mňa. Ani ma to veľmi neprekvapuje.
"Ty vieš, prečo všetci chodia na ošetrovňu?"
"Samozrejme!" ale viac mi nepovie.

"Posadajte si mládež!" profesor ktorý včera prerušil naše prípravy na pomstu Ivanovi. Začína sa nám hodina. Popravde, už ani neviem o čom je. Nedávam pozor, pretože musím vymyslieť, ako sa dostanem z internátu. Aster je pripravený ma zviazať a odtiahnuť na ten ples ako Feinara. Ibaže, to sa nemôže stať, keďže ja tam musím byť ako Fiere. A tiež starý rodičia mi zbalili aj šaty, čiže ich musím nejako vziať so sebou. Musím vyraziť minimálne hodinu pred tým ako sa to celé začne. Nie, dve. Pripravovať sa predsa budem v našom sídle. Bože, to je otrava.
"Hej! Dávaj pozor!" profesor mi tresne knihou po hlave.
"Hej!" celkom očakávaná reakcia. Ale nie k profesorovi. "Prepáčte." Zamrmlem.
"No veď preto. Mal by si si dávať pozor na svoje správanie, Feinar." Upozorní ma a pokračujeme. Nemám ho rada. Lezie mi na nervy. Taký profesor na dve veci. Zaujímalo by ma čo tu vôbec, robí.
"Feinar, slečna Belavon ťa čaká." Oznámi mi na konci hodiny. "Nebuď tam celý deň. Poviem ostatným profesorom, aby si na teba dávali pozor." Dodáva výhražne, ešte predtým ako opustím triedu.
"Nebuď tam celý deň. Poviem ostatným profesorom aby si na teba dávali pozor. Aké iritujúce. Nerobí nič iné len buzeruje všetkých naokolo...." frflem si po ceste na ošetrovňu.
"Prepáč, ale o kom to hovoríš?" zastaví ma profesor zrovna mieriaci do kabinetu.
"T......" čo vykokcem? Z tohto sa nevymotám. Nathan ma zabije až sa to dozvie. Jeho hodiny už pre mňa nebudú len teror. To bude hotová apokalypsa!
"Napodobňoval mňa." Ozve sa spoza neho Lotte. Otočí sa na ňu.
"Ah, nová školská sestra. Už chápem prečo si zo mňa robia kolegovia žarty." Odkráča.
"Nemôžeš si dávať pozor na jazyk?" osopí sa na mňa Lotte.
"Bla-bla-bla, keď ten Nathan je taká sviňa."
"Tak, za toto strávite dnešné poobedie po škole, Feinar." Oznámi mi Nathan akoby sa nechumelilo.
"Ja si ho zoberiem. Aj tak mám niečo s čím potrebujem pomôcť." Znova ma Lotte zachraňuje. Ticho.
"V poriadku. Ale ak potrebujete pomoc, môžete kľudne...."
"Dovidenia." Zamáva mu a čo najrýchlejšie ma ťahá na ošetrovňu. Keby som mohla plápolať vo vetre, určite by som pri tej rýchlosti plápolala.
"Čo ti úplne šibe?! Nemôžeš držať klapačku?! Ja to za teba nebudem žehliť ako tvoj poskok!" vrieska po mne hneď ako zavrie za sebou dvere ošetrovne.
"Nemalo by tu byť ticho?" opýtam sa keď skončí. Tu predsa študenti oddychujú, zotavujú sa a na to potrebujú ticho, nie?
"Ty, ty čo si to dovoľuješ?! Ja tu za teba žehlí prúseri a ty takto?! Nestačí, že Ivanovi robíš problémy, ale ešte si otváraš ústa na Nathana a Astera?! Už ti totálne šibe?!"
"A čo mám podľa teba robiť?! Mlčať ako ľaknutá ryba?! Ja sa nemienim krčiť v búde s chvostom medzi nohami, Lotte! Vieš čo to je?! Nie nevieš! Nevieš si predstaviť, aké to je, ak niekde musíš byť, niekde odkiaľ nemôžeš utiecť! Tí dvaja blázni sú schopní vydediť ma, ak sa niečo doserie! A čo budem robiť potom? To nehovorím o tom, že môj život bude totálne v prdeli! Jediné čo chcem, je zachovať si samú seba! Alebo nemôžem, len preto lebo som v tomto pekle?!" tentoraz vrieskam ja a Lotte počúva.
"Rob si čo chceš." Ukáže na dvere. Odídem.

"Kam ideš?" skončila som s monoklom. Sakra. Snáď mi to do večera veľmi nenapuchne.
"Prečo ťa to zaujíma?" prehodím si batoh cez rameno.
"Aster chce aby si tiež išiel na ten ples."
"Mám ísť takto?" ukážem na svoje oko, ktoré začína naberať tú správnu farbu. Možno nebudem mať toľké šťastie.
"V tom prípade uteč skôr ako ťa Aster stihne chytiť." Pousmeje sa. Takýto obyčajne nebýva.
"Si divný."
"Fakt?" podiví sa.
"Fakt, ale to je jedno. Vrátim sa až zajtra, takže zatiaľ. A tiež požičiam si tvoj bycikel." Určite je tým veľmi nadšený, ale ja ho potrebujem. Skutočne! To sídlo nie je zasa až tak blízko ako sa môže zdať. Ale na druhej strane, aspoň mám možnosť nad všetkým popremýšľať.
Asi som nemala byť k Lotte taká. Má pravdu. Robím všetkým len problémy. Nej aj Ivanovi. Možno, keby som sa správala troška inak, ani Aster by po mne nič nechcel a Nathan by ma nemal stále v zuboch. Možno, keby.....
"Zabodula som topánky!" otčka a idem naspäť. Bože, zabudnúť takú maličkosť! Aj tak neviem kam ich dám. Ak otvorím ten batoh, šaty odtiaľ doslova vypadnú.

Bicykel nechávam pred internátom a aj s batohom sa snažím dostať do svojej izby. To snažím je docela výstižné, keďže z nejakého dôvodu všetci, čo tam idú (čo je polovica školy, aby niekto ako ja nebol príliš nápadný) sa snažia dostať do našej izby.
Konečne vnútri, ale ako vyberiem svoje topánky a natrepem ich do ruksaku tak, aby to nikto nevidel? Dobrá otázka.
"Čo tu robíš?!" skríkne na mňa Allen šokovane hneď ako ma zbadá.
"Niečo som si zabudol." Pousmejem sa.
"Môj brat, ťa všade hľadá." Vykukne spoza neho Gabrielova blonďatá hlava.
"Vážne?"
"Hej, vy dvaja, ako to zaviažem?" Lucius stojí pred nimi a okolo krku má niečo čo sa asi malo podobať na motýlika.
"A čo ja viem?!" oborí sa ne neho Gabriel. "Ale ty to určite vieš, Allen."
"Neviem." Podídem ku nim a až teraz vidím tie ich výtvory. Sú to len uzlíky bez akéhokoľvek tvaru.
"Vieš to, pozri. Tvoj je dobrý. Bože, brat ma zabije, že to stále neviem." Narieka Gabriel.
"No ták, ukľudni sa a poď sem." Zamrmlem na Gabriela.
"Čo? Ty to vieš?"
"Samozrejme." Prevrátim očami. Bola to súčasť môjho výcviku Ako zapadnúť do chlapčenskej školy. Musela som sa naučiť motýlika, hoci som si bola istá, že je mi to nanič.
Rozviažem mu ten neidentifikovateľný uzol na krku a znova zaväzujem tak, ako si to pamätám.
"Hotovo." Lucius aj Allen si ho okamžite otočia k sebe a prezkúmajú môj výtvor odborným okom.
"Aj ja!" Lucius sa postaví predomňa. Rozviaže svoj uzol.
"Wow! Ty si úžasný!" teší sa ako malé decko a odchádza so spokojným úsmevom na tvári. Myslím, že už iba Allen a....
"Aj ja! Aj ja!" Všetci, čo tu boli doteraz kvôli niečomu vlezení sa na mňa vrhnú. Stihnem to včas? Tí dvaja zo mňa urobia sekanú, ak budem meškať. Bože.. musím si pohnúť. Ale nemôžem im povedať aby mi dali pokoj. To je také únavné. Keby ich tu nebolo tak veľa, tak nič nepoviem ale... začínam mať toho naozaj dosť.
"Dajte mi chvíľku, hej?" zamrmlem a posadím sa. Už ich tu je len pár.
"Ale my už nemáme čas. Za chvíľu príde odvoz a my ho musíme stihnúť."
"Fajn. V tom prípade si každý z vás kľakne. Už nemám silu stáť."
"Si robíš srandu?!" vybafne na mňa jeden z nich.
"Chceš to mať alebo nie?" opýta sa ho Allen. Nemám silu sa s nimi hádať.
"Áno." Kľakne si a ja pokračujem so zaväzovaním motýlikov. O pol hodinu zostáva už len Allen. Posledný.
"Konečne." Vydýchnem si, keď je to hotové.
"Ozaj, kam si sa to tak ponáhľal?" opýta sa a posadí sa na posteľ.
"....a sakra!" prudko sa postavím a začnem sa hrabať v kufri. Topánky sú v nepriehľadnom vrecúšku. Šťastie. Rada by som odišla.
"Feinar! Máme problém!" dvaja chlapci prinesú Luciusa a to neviniatko Caina ktoré som videla v prvý deň. Obaja sú mierne pomlátení.
"Čo ja s tým?" nechápem.
"No.. urob z nich zasa ľudí." Do izby vstúpi Gabriel.
"A to mám ako urobiť? Máš pocit, že mám na nose okuliare, šedivé vlasy a čarovnú paličku? Vieš, ešte som sa nenaučil tie triky ako víla z popolušky." Presuniem sa k svojej posteli a posadím sa na ňu. Už je asi zbytočné dúfať, že sa odtiaľto dostanem včas. A aj keby som vyrazila hneď, nemám šancu doraziť pred nimi. Je to v keli. Všetko.
"S týmto!" vytasí sa s rozkladacím kufríkom. Rozloží ho na stole.
"To odkiaľ máš?" čuduje sa Allen.
"No.. keď som bratovi povedal o Feinarovom monokle, ktorý začína naberať tú správnu farbu, okamžite ma toto donútil ísť kúpiť so slovami: Kým z neho neurobíš človeka, ani sa mi neukazuj na oči!"
"Aké povzbudivé." Zamrmlem.
"Tiež si to myslím." Zachechce sa smiechom, ktorý neveští nič dobré.
"A čo s týmto máme robiť? Máš snáď pocit, že so sebou nosím zopár kilo naviac?" opýta sa Allen. Dnes sa nejako moc angažuje.
"No... myslel som, že Feinar ako Ivanov kamoš, by to mohol vedieť správne použiť."
"Vyzerám ako dievča?" nemôžem sa neopýtať.
"No.. nie, že by si vyzeral, ale...." začne to Gabriel zamlžovať.
"Fajn, fajn spravím to. Ale... za to ma zveziete tam kam potrebujem. Nemôžem ísť na ten ples. Už niečo mám."
"Ale Aster...." začne Gabriel a Allen do neho šťuchne.
"...ma zabije. Ale čo už." Mykne nad tým ramenom. "Fajn. Ale až keď z nich urobíš ľudí."
Jediné šťastie je to, že Cain je momentálne v bezvedomí. Pretože on je na tom X-krát horšie ako Lucius.
"No, urobil som, čo sa dalo, ale... aj tak by som bol za to aby tu zostal." Práve keď končím s jeho úpravou sa preberie.
"Kde to som?" jeho prvá otázka.
"Tam kde z teba urobili zasa človeka." Odpovedám mu otrávene. Teraz Lucius.
"Ja na sebe nechcem ten humus!"
"Fajn." Škodoradostne sa usmejem. "Aj tak by s tebou žiadna nechcela tancovať, takže je to zbytočná námaha." Zatváram kufrík. Allen a Gabriel sa usmievajú. Cain to nechápavo sleduje.
"Ako si to dovoľuješ! Určite som lepší ako ty!"
"Keď myslíš. Ja tam nejdem, takže to nebudeme môcť porovnať. Ale aj tak je isté kto z nás dvoch pri vyhral." Odpovedám a Allen s Gabrielom horlivo prikyvujú.
"No tak rob! Sakra! Trvá ti to celý deň!" nakoniec sa rozhodol, že na neho môžem ten make-up nakydať. Fajn, ja som svoju časť splnil. Teraz ma vy dostanete tam kam potrebujem ísť ja.
"A to je?"
"Dom vedľa sídla kam idete."
"Faajn! Nechaj to na nás!" Spolu s tými štyrmi prípadmi vyjdem z izby.
"Tak tu si! Hľadal som ťa!"
"Nieeee!" chcem sa vrátiť naspäť do izby, ale to už Aster stihol lusknúť a mňa držia jeho ľudia. Berú ma kamsi preč. Do prdele.



Ale, čo je na tom pozitívne, je, že do obleku som sa mohla obliecť sama, čiže nikto nezistil kto som. Že som dievča. Dokonca mi urobili aj make-up a ten monokel zakryli lepšie ako som si mohla želať. Ruksak a vrecko s topánkami a šatami, sa mi podarilo prepašovať. Jediné pozitívum.
"Sme tu. Správajte sa slušne a ty...." Aster ma prebodáva vražedným pohľadom. "Donúť ich, aby videli len to dievča. Ak nie...."
"Viem, viem. Som mŕtvy."
"Presne."
Nepredpokladala som, že budem vchádzať s nimi. Nepredpokladali to ani moji starý rodičia. Takmer im oči a keby to bolo možné, jazyk by sa im vyroloval z úst. Lotte sa začala okamžite rehniť ako šialená, keď ma videla. Ivan v obkľúčení svojich sestier na mňa škodoradostne mával.
Teraz je to už úplne stratené.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Saii Saii | Web | 8. září 2011 v 17:22 | Reagovat

Mlčať ako ľaknutá ryba?!
na tomto som sa smiala ako šialená :D No Fiere v tom je až po uši :D:D:D:DD:D:D chuda :D

2 Aoi Gumi Sakura/Fernandes Aoi Gumi Sakura/Fernandes | E-mail | Web | 21. ledna 2012 v 19:02 | Reagovat

*záchvat smíchu* Určitě ten nejlepší díl.. Chuděrka Fie :33 Ta se z toho jentak nevylíže.. fakt je to úplně jak anime.. Já tě žeru En-san :33

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama