2.Kapitola

4. října 2011 v 22:40 | Enaily |  U démona
Ahojky, ľudkovia, máte tu nového Démona. Som zvedavá ako sa vám to bude páčiť :)
No a na čo sa môžete pripraviť dnes? Na niečo, čo by ste od démona nečakali a na slová, ktoré by anjel asi nikdy nevyslovil. Aj keď, ktovie? Možno, občas by sa to mali vymeniť.. a nakoniec to dopadne tak, že anjel zožerie démona.... No.. rozprávam od veci.
Príjemné čítanie :)


"Som rád, že ste mohla prísť slečna Xegaria." Naše stretnutie sa odohráva v jeho krásnej záhrade. Ukáže na stoličku. Sadnem si.
"Mňa veľmi nie, keďže som nemala na výber." Zamrmlem a mračím sa na neho. Na sebe má oblek, ktorý evidentne stál celkom dosť peňazí. Nešetrí. Ani ja, ale nemíňam to na oblečenie. Alebo nie na oblečenie ktoré sa pýši len cenou a známou značkou či návrhárom.
"Och, to ma mrzí, ale i tak som rád, že ste tu." Žiarivo sa na mňa usmeje. Myslí si snáď, že som ako ostatné ženy a chce ma oblbnúť svojím zovňajškom? V tomto ľudí nepochopím. Sú divní.
"Mohli by sme prejsť k tomu prečo ste sa so mnou chcel stretnúť? Ako už iste viete, som celkom zamestnaná osoba a ...." nenechá ma dohovoriť. Skočí mi do reči.
"Ja viem. Ešte sa máte postarať o Gehrena Atelúr a svoje domáce úlohy." Tentoraz je jeho úsmev a aj pohľad slizký. Myslí si, že má prevahu.
"Úlohy sme žiadne nedostali, ale ďakujem vám, že máte starosť o moje vzdelanie. A čo sa týka pána Atelúr, som si istá, že sa zo svojich problémov dostane." Hovorím akoby sa nič nedialo. Na tvári sa mu mihne tieň. Prekazila som mu snáď očakávania?
"To by bola iste škoda keby sa z nich nedokázal dostať, však?" zatiahne nevinne.
"Myslím, že sa z toho dostane. Útočníci iste vedia kto som a čo sa stalo s organizáciou Čiernej ruky, ktorá pokúšala svoje šťastie a na ktorých sa to pokúsili zhodiť."
"Niečo sa stalo s organizáciou Čiernej ruky?" opýta sa počudovane. Zdá sa, že ho to zaskočilo.
"Och, vy ste o tom ešte nepočul? Vraj ich ktosi úplne vyhladil. Do posledného muža. Počula som, že z nich nezostala ani kostička." Pousmejem sa. Samozrejme, že z nich nezostala ani kostička. Hneď ako som vyhlásila, že si s každým ich členom môže kto chce robiť čo chce, sa tam všetci nahrnuli. Dokonca ani mne nikoho nenechali. Keby mi aspoň prst alebo nejaký kúsok nechali, nič by som nepovedala, ale oni? Všetkých zožrali!
Vypúli na mňa oči. Evidentne to nevedel.
"Ale nemusíte sa báť. Vraj už to rieši polícia." Dodávam naoko rýchlo.
Zdá sa, že to musí chvíľku rozdýchavať. Ani sa mu veľmi nedivím. Keby som bola na jeho mieste aj mňa by to šokovalo. Teda, keby som bola aj v jeho ľudskej koži.
"Chcem aby ste sa k Bielemu hadovi pridali." Vypľuje zo seba nečakane.
"Ako to myslíte?"
"Budete naším partnerom. Ak sa nás spojí viac, budeme silnejší a tiež budeme vedieť naozaj o všetkom. Nemyslíte, že by bolo skvelé keby sme mali uši a oči všade?"
"Nie." To už dávno mám. Nikto nemá väčšiu sieť informátorov než my. Ostatne, sme predsa démoni, no nie?
"Peniaze."
"Nie." Mám ich nad hlavu
"Moc."
"Nie." Tej mám ešte viac než by som si želala.
Ticho. Premýšľa.
"Dohoda, že pomlčím pred ostatnými o tom, kto vlastne ste, slečna Xegaria."
"Nie." Aj tak to všetci démoni vedia a čo sa ľudí týka... ľahko ich môžem odstrániť keby si začali vyskakovať.
"Poviete nie aj ak vám poviem, že vaša identita ako študentky môže byť prezradená? Čo asi urobia vaši ľudia, ak zistia, že im rozkazuje decko?" Zazívam. Toto je nuda.
"Pane, boli ste zaujímavejší predtým ako ste sa mi začali vyhrážať. Popravde, vôbec nemám záujem s vami spolupracovať. Mojim cieľom nie je zničenie Hviezdy ani ovládnutie sveta." Postavím sa. Šokovane na mňa pozerá.
"A moji ľudia vedia kto skutočne som. Všetci do jedného. A tiež ak to vypustíte medzi ostatných tú pochybnú informáciu, čo myslíte, kto vám uverí? A bude sa vôbec niekto zaoberať takou malou rybou ako som ja? Prinesie vám to len hanbu." Slabo sa usmejem. "Rada som sa s vami porozprávala. Bolo to.... poučné. Dúfam, že sa ešte niekedy stretneme aj za iných, príjemnejších okolností. Dovidenia."
Myslela som, že na mňa bude mieriť nejaký sniper a odstrelí ma hneď ako opustím pozemok. Popravde, ak by to tak bolo, bola by to riadna smola. Ale nie pre mňa. Pre neho a toho čo mu to nariadil.
"Tak, ako to išlo?" opýta sa ma vysmiaty Orstan. Jeho čierne vlasy sú troška strapaté. Čo ten tu zasa vystrájal?
"Je to idiot. Už viem komu pôjdem po krku."
"Prečo?"
"Vyhrážal sa mi, že všetkým prezradí kto som. Chápeš to? Ten debil sa vyhrážal mne! Mne!" začnem sa rehotať. Je to úžasný vtip. Vážne úžasný. Jeden z najlepších.
"A čo je na tom také zábavné? Mohlo by ti to spôsobiť problémy..." Odmávnem to.
"Ale, niečo také ma nemôže ohroziť." Zapozerám sa von z okna. Orstan už viac nič nehovorí. Je ticho. Mala by som sa spojiť s tým Gehrenom Atelúr a oznámiť mu, že by bolo lepšie keby sa naše stretnutie presunulo až do New Yorku. Aj tak tam predsa musím ísť.
"Inak volal nejaký človek od šéfa Hviezdy." Ozve sa Orstan.
"Čo chcel?"
"Pán Atelúr sa dnes bohužiaľ nemôže dostaviť na vaše stretnutie a tak sa to odkladá až na ten seans alebo čo to je, čo bude v New Yorku."
"Hm..." práve som nad tým uvažovala. Takto sa mi to páči. Zdá, sa, že nakoniec urobil predsa len niečo dobre. Možno to nebude až taký beznádejný prípad. Hoci, kto vie?
Všimnem si pri ceste akúsi podivnú červenú čmuhu tiahnucu sa za akousi zhrbenou postavou. Žeby ďalšia z našich obetí? Mala by som troška viac dbať na bezpečnosť a naše utajenie. Boli by z toho problémy keby sa odrazu objavili ľudia, ktorých naháňali démoni. Démoni, ktorý ich chceli zaživa zjesť. Ale... pokiaľ viem, démoni čo sú tu, by mali byť bezproblémoví. Tak...
"Ten Gehren je ranený?" začína mi svitať.
"Áno. Ale nič viac neviem." Zložím si masku.
"Zastav! Okamžite!" skríknem. On môj príkaz splní.
"Zavolaj Anes a spoj nás .. no tak ako sa spájame keď ona je na jednom konci zemegule a ja na druhom. A priprav aj všetko čo je potrebné pre raneného." Vystúpim z auta a zabuchnem za sebou dvere. V ruke držím len svoj telefón. Idem naspäť tam, odkiaľ sme prišli. Červená škvrna na chodníku ešte nestihla ani zaschnúť. Tá krv voní celkom obstojne. Ktovie ako by chutil majiteľ. No, ale na to nemôžem myslieť. Ešte ho nemôžem zjesť. Je nejedlý.
Idem po krvavej stope ktorá sa všelijako kľukatí až ma zavedie do slepej uličky za obrovský kontajner z ktorého už obsah vypadáva. A v tom bodreli sedí majiteľ. Zdvihne ku mne hlavu a takmer okamžite na mňa namieri Berettou 92. Nejako ma to netrápi. Vytočím Orstana. Hneď ako mi to zdvihne prehovorím.
"Našla som vola kvôli ktorému som nemohla ísť s babami do kina."
"Zbláznila si sa!?" neodpoviem mu a zložím a skúmavo si ho premeriavam popričom on na mňa veselo mieri. Je na tom zle. Evidentne je rád, že sa ešte dokáže udržať pri vedomí. Asi toho schytal naozaj veľa. Aké smutné.
On, zdá sa, zvažuje svoje šance na prežitie.
"Chceš prežiť alebo zhebnúť v kope odpadkov?" opýtam sa ho narovinu.
"Čo ... chceš?" opýta sa ma a je na ňom vidieť, že ho to stojí istú námahu.
"Zabiť ťa určite nechcem. Dokážeš sa postaviť a ísť sám, alebo ťa mám podopierať?" namiesto odpovede zloží zbraň a začne sa ťažko dvíhať. Veľmi mu to nejde. Blbec. Keby tak radšej otvoril tie svoje ústa a povedal, že potrebuje pomoc. Ale pokiaľ nič nepovie, nepomôžem mu. Prečo by som mala? Nepomáham ak to nie je treba... ale na druhej strane... nepotrpím si ani na prosenie. Som démon. A my, alebo aspoň podľa legiend pomôžeme iba ak nám za to niečo sľúbia. Obyčajne dušu, ale bohužiaľ, to s tou dušou je len kec. Veľmi by sme sa nenajedli kebyže sa živíme iba dušami hriešnikov. Na druhej strane je zasa pravda, že ak nás nejaký človek požiada o pomoc na oplátku príde minimálne o jednu končatinu. V tom horšom prípade ho zjeme za živa. Ale toto je iné. Zahryznem si do pery. Ak tu ten chlap zhebne, Lanelius ma na oplátku zabije. Takže mu musím pomôcť. To je taká otrava!
Skloním sa ku nemu a chytím ho. Prudko sa postavím a neho nadvihnem. Zašpiní ma od svojej krvi. Anes mi bude znova nadávať ak sa to dozvie.
Z poli kráča a z poli ho nesiem von zo slepej uličke. Je tu ľudoprázdno. Aj v slepej uličke (kto by sa tak okrem stratených existencií mohol len nachádzať v slepej uličke) ale aj na ulici na ktorú sme vyšli. Teda, takmer ľudoprázdno.
"Zastav." Zamrmle sťažka keď chcem ísť ďalej.
"Čo potrebuješ? Ide sa ti snáď nepohodlne?" zafrflem sarkasticky.
"Zavolám svojim ľu..." nenechám ho dohovoriť.
"Tak to nie." Tentoraz ho skôr ťahám. Prídeme po staručké auto, z ktorého opadáva farba a evidentne tu stojí už nejakú tú dobu. Pusím ho. Zloží sa na zemi. Otvorím. Nie je zamknuté. Divné. Mohli by v ňom byť aspoň kľúče. Ale to by asi bolo skutočne priveľa.
Skúsim naštartovať pomocou malého triku - kúzla.
Vystúpim a troška nadvihnem toho Gehrena. Odtiahnem ho do auta a usadím dozadu. Nasadnem, a zavriem za sebou.
"Nechápem kam sa ten chlap mohol ukryť. Posledné stopy predsa viedli ku tým kontainerom." Dvaja chlapi v slušných oblekoch, ale evidentne patriaci k bielemu hadovi. Ako to môžem vedieť? Na saku majú vyšitého bieleho hada.
"Skloň sa.." zasyčím na toho Gehrena a vypnem motor. Tiež sa skloním.
"Určite mu pomohla tá ženská. Vieš, tá s ktorou sa to mal dneska stretnúť šéf."
"Blbosť. Tá vraj nepomáha nikomu. Dokonca som počul, že ako výstrahu pre ostatných odpravila niekoho kto ju chcel zničiť. Nahrávku potom poslala všetkým priateľom i nepriateľom."
"Dala proti sebe jasný dôkaz. Niekto ju predsa mohol odovzdať spravodlivosti." Jeden sa zachechce.
"Jeden to skúsil. Sám skončil v chládku." Zachcechce sa druhý.
"Ako je to možné?"
"Netuším. Aha, krv." Počujem ich tak blízko.
"Ten už je skoro mŕtvy. Poďme."
"Čo ak...?"
"Nie je to už jedno? Skape tak či onak." Vzďaľujú sa.
Naštartujem a ideme ku mne domov. Brána je otvorená a zastavujem až pred domom. Vonku ma už čaká Orstan. Vystúpim a už ťahám Gehrena von z auta. Čosi frfle ale neberiem to na vedomie.
"Všetko pripravené?" pýtam sa ho keď už Gehrena nesieme obaja do jedálne.
"Áno, ale.. oplatí sa to? Veď ten je zachvíľu tuhý." Posadíme ho na stoličku.
"Sklapni. Máme spojenie s Anes?" prikývne a prejde k počítaču. Niečo tam naťuká a na stene sa objaví Anesina tvár.
"Už som sa chcela ťešiť, že ťa odkráglovali." Jej milé slová privítania.
"No dovoľ!"
"To bol asi zlý vtip." Zívne "Čo si chcela? Zobudili ste ma. Tu je celkom iný čas."
"Budeš mi hovoriť čo mám robiť a ja to urobím. Má smrť na jazyku." Ukážem na Gehrena ktorý už nie je pri vedomí.
"Odvez ho do nemocnice."
"Nemôžem"
"Tak ho nechaj zhebnúť a zakop ho v záhrade, bude to dobré hnojivo pre moje kvetiny. Nebude prvý ani posledný."
"A to si hovoríš anjel. Ts to nemôžem urobiť."
"Prečo?"
"Úloha od Laneliusa." Zatvárim sa kyslo a ona tiež.
"Fajn. Tak sa do toho teda pustime..." A tak sa mi začala dlhá noc. Myslím, že bola najdlhšia zo všetkých čo som kedy zažila. Nenávidím obväzy a zachraňovanie a inekcie a ja neviem čo všetko ešte. Už viac nikomu nepomôžem a už vôbec nebudem nikoho zachraňovať pred smrťou. Veď je to hanba! Aby démon zachraňoval ľudí. Toto sa nikto nesme dozvedieť.
Mal v sebe asi päť guliek a nám sa ich podarilo dať všetky von. Orstan ho potom obviazal, lebo ja už som sa viac nechcela angažovať. Hodím sa na stoličku.
"Ak to prežije... už nikdy ti nepoviem, že si flákač. Dobrú noc." Anes sa odpojí. Vysielanie sa skončilo. Orstan leží na stole vedľa nášho pacienta, ktorého sme tam museli položiť. Spí. Evidentne tiež unavený. Ani on nie je zvyknutý na čosi takéto.
Pousmejem sa nad tým a idem po deku. Prikryjem ich.
Gehren je stále v bezvedomí a je tiež celkom bledý. Ktovie, či to vôbec prežije. Vlastne, ak by zomrel rátam s tým, že to bude kvôli strate krvi. Ale to je jedno, pretože práve toto je na ľuďoch také zábavné. Môžu zomrieť tak ľahko a keď umierajú, pokojne môžem vidieť, ako ich opúšťa všetka životná sila. Ale tento tu.... je nudný. Sila ho, zdá sa, ešte nemieni opustiť. Stavím sa, že je to zásluha jeho strážneho anjela. Človek ako on, boss Hviezdy iste nejakého má. Bez neho by sa ďaleko nedostal. Predpokladám, že keby žiadneho nemal, už dávno by voňal fialky zospodu.
S týmito myšlienkami zaspím.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tifa Tifa | Web | 7. října 2011 v 19:38 | Reagovat

Úžasná kapitola :) Jsem ráda, že si ji napsla :-D Zrovna mám čas xD Byla nějaká delší než obvykle :) Ale to neva - byla to skvěla kapitola a ta hlavní hrdinka se mi moc líbí :) Její uvažování o lidské rase je perfektní *hehe* :) Takže se, jak jinak, těším na dlaší díl :)

2 sofie sofie | 9. října 2011 v 20:16 | Reagovat

brzdit :D vážně nestíhám číst :D

3 sofie sofie | 11. října 2011 v 13:11 | Reagovat

Nejde jen o frajera...jde o školu, rodiče...všechno se na mě sype a já už nevím prostě co dělat

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama