3.Kapitola

22. října 2011 v 20:29 | Enaily |  U démona

A tak sa pomaly dostávame ďalej....
Úprimne sa priznám, že tento príbeh už mám napísaný takmer celý, rukopisom už takmer končím, čiže sem len prepisujem. Budem sa snažiť aby ste tu mali zhruba každý týždeň jednu kapitolu. Viackrát za týždeň to sem dávať nebudem :)
Prajem príjemné čítanie



Zobúdzam sa až na to, že mi priamy slnečný svit svieti do tváre. Jedno z najhorších prebudení. Natiahnem si všetky štyri končatiny, popričom sa moja stolička prevráti dozadu a ja jednoducho spadnem na zem. Strašné. Zo zeme sa polámane postavím a môj prvý pohľad smeruje na stôl kde ešte včera, alebo skôr dnes, ležal polomŕtvy Gehren a na smrť uťahaný Orstan. Jeden z nich však chýba. Gehren. Nie je po ňom ani stopy. Na chvíľu mám dokonca pocit, že to bol len zlý sen. Ale skutočne iba na chvíľu, keďže je tu oveľa čistejšie ako keď som zaspávala. Nie sú tu žiadne stopy po včerajšej masakre, ktorú Anes volá tak honosne. Vraj zachraňovanie. V každom prípade, je tu predsa len niečo, čo moju zlú náladu zo zlého prebudenia zlepšuje. Gehren je preč. Čo je, nech už sa na to pozrieme akokoľvek, sama o sebe vynikajúca správa.
S úsmevom prejdem k oknu. V tom návale šťastia mi napadlo, že by som mohla, i keď iba chvíľu, sledovať záhradu. Avšak, môj pohľad nepútajú rastliny ale ľudia a čierne autá. Čo to má dočerta znamenať? A vôbec, čo tu robia? Zadržím dych a započúvam sa. Zvuky. Tiché, veľmi tiché ale i tak, pre môj sluch hlučné. A vychádzajú priamo z môjho domu. Z chodby, z vedľajšej miestnosti. Akoto, že som si to nevšimla? Čo som po prebudení bola hluchá? Potichučky precupitám ku dverám a troška ich odchýlim. Nakúkam na chodbu.
Je tam veľa ľudí a medzi nimi, uprostred chodby stojí skoro mŕtvola - Gehren. Teraz už vôbec nevyzerá ako mŕtvola. Je živý až príliš. Potichu komanduje svojich ľudí, že sú príliš hluční a majú byť ešte potichšie. Debil. Mal sa zdúchnuť kamsi preč. Dvere nechávam pootvorené a vraciam sa k stolu, na ktorom si pochrapkáva Orstan. Surovo do neho šťuchnem a on s nie veľmi tichým Žuch! Spadne na zem.
"Potichu!" syknem na neho. Chvíľu na mňa len nechápavo pozerá.
"Niekto tu je." Oznámi mi a ja si až teraz uvedomujem, že to nebol nechápavý pohľad, ale sústredený.
"Bez teba by som na to iste neprišla. Kedy nám to letí?" šepkám sarkasticky.
"O pol druhej."
"A je?"
"Desať." Zakusnem si do pery. To je až priveľa času. Príliš veľa...
"Mala by si sa ísť prezliecť do niečoho iného." Oznámi mi vecne. Pozriem na svoje šaty. Má pravdu. Sú na nich fľaky zo včerajšieho masakru. Ach jo.
"A ako sa mám dostať do svojej izby? Vyjdem odtiaľto a poviem Čau Gehren, idem sa prezliecť, dúfam, že dovtedy budeš už preč."
"No, znie to dobre."
"Čo ti totálne preskočilo?!" neuvedomujem si, že môj hlas prekročil hranicu. Náhle sa dvere rozčapia dokorán a medzi nimi stojí Gehren. Ja aj Orstan na neho pozeráme ako na debila.
"Vypadni!" skríkneme naraz.
"Chcem sa len poďakovať za pomoc." Usmeje sa.
"Za záchranu tvojho biedneho života, ste chcel povedať." Na moju sarkastickú poznámku sa len usmeje.
"Ale viac by ste sa mi poďakovali, keby ste okamžite odišli. Mám ešte kopu práce."
"No, bohužiaľ nemôžem vás poslúchnuť slečna....?"
"A to už prečo?" začudujem sa.
"Ako poďakovanie by som chcel aby ste išla so mnou, ako moja spoločnosť na jednom stretnutí."
"Už niečo mám. V skutočnosti som veľmi zaneprázdnená osoba, takže..."
"Až tak veľmi, že chodíte na večere s pochybnými ľuďmi a zachraňujete ľudí z ulice?"
"To vás nemusí zaujímať a teraz, ak dovolíte..." Ja aj Orstan prejdeme okolo neho a ocitáme sa na chodbe. Po schodoch pomaly vyšliapeme hore.
"...Dúfam, že až sa vrátime, budete už preč." Ozvem sa a vstúpim do svojej izby. Orstan ide hneď za mnou. Zavrie za sebou dvere.
"Stretneme sa v lietadle. Ty sa odtiaľto dostaneš ako vieš a ja tiež. Kapiš to?" Prikývne a odíde. Otvorím svoju skriňu a vyberiem odtiaľ celkom jednoduché oblečenie. Rifle, ponožky a nakoniec čierne tričko. Ešte by to chcelo nejakú vhodnú obuv, ako napríklad... tenisky. Tie by mali byť dole v botníku. Na prízemí. Vyjdem teda z izby a bosky, bez papúč, zbehnem dole po schodoch až k botníku. Obujem si tenisky.
"Som rád, že už ste pripravená." Osloví ma Gehren so širokým úsmevom.
"Čo tu ešte robíte?" prevrátim očami.
"Čakám na vás. Váš priateľ, vás žiaľ, musel opustiť." Naoko sa tvári, že ho to trápi. Ale mne je hneď jasné, že je mu to úplne jedno. Možné je aj to, že ho nechal odstreliť svojimi ľuďmi hneď ako opustí tento pozemok.
"Čo odo mňa chcete?" vyjdem von a rýchlym krokom kráčam ku garáži.
"Je to len poďakovanie za pomoc..." Vstúpim do garáže a on za mnou. Rozsvietim.
"Neviem, či vám to ešte nedošlo, ale ja nepotrebujem vaše poďakovanie. Ako iste vidíte áut je tu viac než dosť, peňazí mám tiež habadej."
"Máte dnes večer čas? Už som hovoril, že vás potrebujem ako spolo...."
"Bohužiaľ. Už niečo mám a je to naozaj veľmi súrne. Zavisí od toho naozaj veľa vecí. Takže si zbaľte svojich mužov, nasadnite do auta a choďte tam, kam máte ísť." Hovorím počas toho, ako hľadám kľúčik od svojho jeepu cherokee.
"Ha!" skríknem keď ten kľuč konečne držím v ruke. Prejdem ku nemu a otvorím dvere.
"Kam..."
"Ako som povedala, mám prácu a na vás nemám čas. Ak niečo chcete, dohodnite sa ... vlastne, nemáte s kým. V každom prípade, dúfam, že sa už neuvidíme." To posledné, je len zbožné želanie, keďže s ním budem musieť spolupracovať. Niekedy svoju prácu vážne nenávidím. Nie, nenenávidím svoju prácu ale toho, kto mi rozkázal, aby som spolupracovala s týmto idiotom. Áno, keby som mohla zabila by som Laneliusa a jeho telo hodila do priepasti plnej démonov, ktorí sú slabší ako mucha aby sa nažrali. Za toto môže on. Nasadnem a naštartujem. Chce otvoriť dvere spolujazdca. Spustím okienko.
"Smola." Zaškerím sa škodoradostne. Ten jeho výraz vážne nemal chybu. Garáž sa už otvorila, takže ja kľudne môžem odfrčať preč. Ten pocit je vážne dobrý. Teraz, už nepôjde za mnou. Aj tak vlastne nechápem prečo by som mu mala robiť garde. Veď je to hlúposť, aby o niečo také žiadal niekoho s kým sa len pred chvíľou stretol a koho vôbec nepozná. On asi nie je celkom normálny. A to ani nehovorím o tom, že on aj ten blbec z Bieleho hada mi tu robia bordel. Keby som im tak mohla povedať niečo v zmysle: "Hej, chlapci, chodíte ako slony a pritom mi búrate pieskové hrady. Vypadnite z môjho pieskoviska!" Ale to je hlúposť. Vlastne nikdy som sa v piesku nehrala. Pozriem na hodinky na prístrojovej doske. Pol jedenástej. Čo budem do druhej robiť? To je taká otrava, aspoň keby tu teraz so mnou bol Minor. Toho by určite napadla nejaká hlúposť ktorou by som mohla zabiť čas....

McDonald! Zastavím na okraji cesty a idem dnu. Kúpim si jeden Chrispy Chiken Roll a ku tomu džús. Posadím sa na prvé voľné miesto a pustím sa do jedla. Chutí tak ako vždy. Dobre, aj keď s ľudskými prísadami by chutil lepšie.
Pamätám sa, že s Minorom sme sa tu zastavili vždy keď sme išli okolo. Jedli sme tu tak, akoby sme doma nemohli. Bola to zábava....
Odnesiem tácku s papierikmi do koša, alebo teda tam kde sa to odkladá a idem naspäť do auta.
Vlastne, keď sa tak nad tým zamyslím, Minor s týmto autom vždy jazdieval častejšie než ja. Mne kvôli nemu vždy zostávalo to odporné Anesine ružové porsche. Dokonca ani neviem čo to bolo zač. Hrôza. Ľudia na mňa vždy civeli. Bolo to hrozné! A Minor mi aj tak nechcel vrátiť moje milované autíčko. Vraj aby som si kúpila druhé!
Zvoní mi telefón. Zdvihnem.
"Sanako Haiou?" Ten hlas je mi povedomý, ale... takto ma nikto neoslovuje ak mi volá na tento mobil. Vlastne, ak mi vôbec volá, keďže nikto kto nevie kto som naozaj toto číslo nemá.
"Áno?" V istom zmysle to ale som ja. Možno je to omyl a možno sa ku niekomu dostalo číslo môjho mobilu. Netuším.
"Idem za vašim jeepom. Mohla by ste ísť so mnou?" Pozriem do spätného zrkadla. Čierne auto. Značka - nezaujíma ma to. Hlavné je to, že nevidím dnu. Tmavé sklá.
"Kto je tam?"
"Zastavte a ja vám to všetko vysvetlím....." Bože, aj keď žiadny nie si a ak si, aj tak nie som na tvojej strane, je možné, aby som bola taká hlúpa?
"Gehren Atelúr." Zamrmlem do telefónu.
"To som bol až taký...."
"Dovidenia." Odbočím. Čo najskôr sa musím dostať na letisko. V McDonalde som strávila až príliš veľa času. Už je jedna hodina. Mala by som na to dupnúť. Telefón som hodila na sedadlo spolujazdca bez toho aby som zložila. Takže počujem ten rušivý element cudzieho hlasu ktorý niečo vykladá. Znova vezmem mobil do ruky. Stlačím červený telefónik. Hovor ukončený. Hneď však vytáčam niekoho ďalšieho. Zdvihne to takmer okamžite.
"Čo sa deje, Xegaria?" Orstan vždy hneď zdvihne. Dokonca aj keď je v problémoch. Nie je mojim Zeninom len tak pre nič za nič. (poznámka autora: Zenin - sluha vyššieho démona, jeho pravá ruka, pomocník)
"Si už na letisku?"
"Áno, ale má to háčik...."
"Aký?"
"Letenky som zabudol doma. No vlastne ... veď vieš. Keď som odchádzal boli tam všelijaký ľudia a aby som bol úprimný vyhodili ma skôr ako som stihol čokoľvek...."
"Fajn, fajn.. ako sa teda dostaneme za Anes? A vôbec... kam to vlastne letíme?"
"New York. Tak teda určila hlava Hviezd. Vraj tam bude tá párty, alebo čo to je. Ale to vieš, nie?"
"Noo.. vieš... vieš predsa, že ja sa o takéto veci nestarám.... V každom prípade, mohli by sme sa tam dostať aj inak? Vieš, aby sme nemuseli cestovať s obyčajnými ľuďmi. Keďže mám Atelúra za riťou." Smiech. Orstan sa mi smeje do telefónu.
"Čo je?" nechápem.
"Rátal som s niečím podobným, takže máme už aj svoje vlastné lietadlo ktoré je pripravené na odlet hneď ako prídeš." Kam ten na všetko chodí? Myslel snáď na všetko čo sa môže stať?.... Vlastne, je to úplne jedno. Hlavné je predsa to, že zdrhneme.
"Fajn. Tak ja tam zachvíľu budem. Zatiaľ." Zložím a mobil hodím na sedadlo spolujazdca. Ale ani poriadne nedopadne a zvoní. Zdvihnem
"Áno?"
"Cestuješ dnes o pol druhej do New Yorku?" opýta sa ma hlas. Povedomý hlas.
"Takže máte naše letenky." Skonštatujem sucho.
"Áno, ale už nemáš veľa času. Zhodou okolností tam dnes letím tiež. Vezmem ťa."
"Už mám náhradu."
"Och, skutočne? Ten tvoj kamoš ti ju asi vybavil...."
"Trafil ste klinec po hlavičke. V každom prípade, teraz keď už obaja vieme, že letíme na to isté miesto, čo keby ste mi dal pokoj a išiel svojou cestou a ja zas pôjdem tou svojou. Nebolo by to fajn? Pre mňa aj pre vás... Musím končiť, idem ... vlastne keďže ste stále za mnou vidíte. Takže... dúfam, že mi už dáte pokoj." Zložím a zaparkujem. Vystúpim.
"Som rád, že teda ideme spolu." Gehren sa na mňa škerí od ucha k uchu. Obídem ho. Orstan ma už čaká vonku. Ale ja, ja musím zastaviť pri kanále. Rozmýšľam nad tým, že by som tu to auto mohla jednoducho nechať. Tak či onak, nemám v pláne sa v blízkej dobe vrátiť a kto už by sa o to auto postaral? Aj napriek tomu, že pre mňa znamená tak veľa.
"Neblázni. Minor by sa naštval keby ťa teraz videl." Ani neviem kedy stihol ku mne prísť. Orstan Minora nemal veľmi v láske, ale aj napriek tomu všetkému čo na ňom neznášal, kvôli jednej veci to všetko dokázal prehliadnuť. Vďaka jeho častým krádežiam - ak sa to tak dá nazývať - môjho auta, som nemohla utiecť pred svojimi nekonečnými povinnosťami. Povinnosťami, z ktorých polovicu mal na svojich ramenách Orstan.
"Aj tak mu to je jedno." Pokrčím ramenami a pustím ich. "Minor je preč a nikto nevie kde. Tak prečo by som sa mala zaoberať nejakými hlúposťami?" zamrmlem a idem preč.
"No, vieš čo by ti na to povedal?" prikývnem.
"To auto si radšej mohla niekomu darovať alebo predať za lacný peniaz. Vieš vôbec koľkým ľuďom by si sa možno zavdačila?" musím sa nad tým zasmiať. Presne niečo také by Minor povedal. Som si tým istá.
"Je lietadlo pripravené?" opýtam sa odrazu, keď už ma Minor vedie inou cestou, ako by sme mali ísť.
"Že váhaš. Stačí ak nasadneme a už letíme."
"Hej, ale ty letíš so mnou." Ozve sa Gehren. Úplne som na neho zabudla. Akoto že je ešte pri mne? Myslela som, že je už, jednoducho, fuč.
"Orstan, dáme si preteky?" široko sa na neho usmejem. On tiež.
"Prehráš, si si toho vedomá, však?"
"Veď počkaj, nebude to také jednoduché!" Obaja sa rozbehneme k lietadlu. Už ho máme na dohľad. Ja aj Orstan ideme narovnako a keď sa len tak troška obzriem, Gehrena nevidím. Nemá ani najmenšiu šancu dobehnúť nás. Aj keby sa rozkrájal. Proste je to blbosť.
Ozve sa výstrel a Orstan sa skláti na zem. Ja, keďže bežím tesne za ním sa o neho potknem a končím na zemi tiež.
"To čo bolo, do...." frflem pričom sa staviam zo zeme. Orstan tam však sedí a frfle čosi o slušnosti a ľudskej blbosti.
"Niekto ma postrelil." Oznámi mi vecne a postaví sa, akoby sa nechumelilo a v ruke drží guĺku. Odhodí ju.
"Noha, čo?" prevrátim očami. Aby sa démon ako on sklátil kvôli takej blbosti je hanba.
"Presne, ale už je to v pohode. Som predsa nejaký démon, nie?" Rada by som sa s ním na túto tému bavila aj dlhšie, ale dofrčí sem Gehren. Zasa. Ale tentoraz nie je pešo. Vezie sa na tom vozíku na ktorom prenášajú batožinu. Proste....
"Ľutujem, že som brala ohľad na príkaz Laneliusa a nenechala ho tam zhebnúť."
"To nie je až také hrozné. Vieš čo ľutujem ja?" pokrútim hlavou na znak, že netuším.
"Že ma to tiež nenapadlo." Ukáže na to autíčko, alebo čo to je, na ktorom sa vezie Gehren.
"Vieš si to predstaviť, že by sme sa v takom pretekali?" smejem sa.
"Keby to niekto videl, myslím, že už viac by sme sa nemohli ukázať pred svojimi rodinami." Orstan vážne pokyvkáva hlavou. Má pravdu, ale myslím, že v prípade mojej rodiny je to úplne jedno. Podľa nich som stratení prípad.
"No, vieš, ja si myslím, že keby vedeli, čo tu stvárame už nikdy by sme sa domov nedostali." Gehren príde až ku nám a vystúpi. Schmatne ma za ruku.
"Ideš so mnou." Prekvapene na neho pozriem.
"Si robíš prdel?" zamračím sa. Tento človek, až príliš si dovoľuje.
"Pohni si San, lebo budeš posledná. A keď budeš posledná, upratuješ!" Sme len kúsok od lietadla. To nemôžem prehrať. Bola by to hanba.
"Dúfam, že do nášho ďalšieho stretnutia budete troška opatrnejší s činmi." Vytrhnem sa mu a bežím za Orstanom. Ale to je zbytočné. On už je v lietadle a škerí sa na mňa z okienka. Nastúpim a za mnou sa zavrú dvere. Odlietame.
"Prečo ťa naháňal?" opýta sa ma Orstan akoby som to snáď ja mala vedieť.
"Nemám šajn."
"Hmm... tak v tom prípade ešte bude veselo."
"Prečo myslíš?" Len ukáže na obrazovku svojho notebooku, ktorý ma na kolenách. Má otvorený môj e-mail. A tam, je len jednoduchá správa:
Nájdem ťa. G.
"Ten je teda kreatívny." Zatiahnem sarkasticky.
"V každom prípade, je to problém. Ak zistí, že si Xegaria." Prevrátim očami.
"Aj tak sa už nestretneme. Ibaže by sa odvážil sledovať Xegariu, o čom pochybujem."
"Ten z Bieleho hada..."
"Dobre, dobre máš pravdu, ale snáď si nemyslíš, že ho tak veľmi zaujíma niekto kto mu pomohol." Frflem nespokojne.
"No, vieš.. čítal som jednu mangu....."
"Viem, viem ktorú myslíš. Tiež som ju čítala. Ale tam nebolo o démonoch ani chýru ani slychu. Bolo to niečo iné."
"Nu, keď myslíš... ale vystupovali tam mafiáni." Do konca letu už s Orstanom neprehovorím. Načo aj? On je v tom, že tento Gehren nám bude pôsobiť len problémy. Tiež si to myslím, ale tak či onak s ním momentálne budem musieť spolupracovať. Vôbec ma to neteší. Aby démon spolupracoval s človekom. Fakt.. vôbec netuším čo Lanelius zamýšľa.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tifa Tifa | Web | 23. října 2011 v 14:35 | Reagovat

Další opět úžasný dílo :)) mě se prostě strašně líbí ty jména postav ;) Xegaria♥ Mě se to ohromně páčííí :D Ta povídka má úžasný děj :)) fakt se těším na další kapitolu ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama