Kapitola 19.

10. března 2013 v 21:28 | Enaily |  Vtedy na Východe
Po veľmi, veľmi dlhej dobe Vám prinášam pokračovanie Východu.
Ako obyčajne dúfam, že sa vám bude páčiť a užijete si ho tak, ako si ja užívam jeho písanie :)

Prajem Vám príjemné čítanie.


Ráno, konečne nezaspím. Ten kto zaspí je Akira. Obriadim sa a potom ho idem zobudiť.
"Vstávaj spachtoš." Šťuchnem doňho ukazovákom. Pomrví sa a otvorí jedno oko. "To už je ráno?" opýta sa unavene.
"Nie, je obed." Prevrátim očami a on to evidentne vo svojhom rozospatom stave vezme vážne.
"Zaspali sme!" skríkne a prudko sa postaví z postele. Vybehne do kúpeľne umyť sa a pobehuje po byte ako splašený, lebo sa snaží čo najrýchlejšie urobiť zo seba človeka. Akosi nemám šancu povedať mu, že to bol len môj sarkazmus. Ale on si to všimne, keď mu pohľad padne na hodinky, aby skontroloval čas, koľko mu to trvalo. Desať minút. Bol celkom rýchly.
"Hej! Ty si si zo mňa vystrelila!" zamračí sa.
"Nie. Bol to len môj sarkazmus. Ty si to zle pochopil."

A tak dni ubiehajú. Ja a Akira si stále robíme naprieky a rôzne vtípky. Akira už začal trénovať Uruhu a chodí domov neskôr, čiže ja mám čas na písanie. Alebo skôr pokoj. Aj keď... to je tiež relatívny pojem, keďže v dobe jeho neprítomnosti uvažujem o práci a o tom, čo mu vyvediem dnes. Ibaže dnes odchádza Alžbeta s deckami a mamou.

"Dávajte si pozor a nepomýľte sa pri prestupe." Lúčim sa s nimi na letisku. Decká vyobjímam s Alžbetou a jej mamou tiež. Je to zábavné. A zvláštne.
"A kde máš priateľa?" opýta sa Alžbeta. Celú cestu na letisko sa ma naňho vypytovala.
"Trénuje Uruhu, ktorý chce nakopať Kroka."
"Eugen je tu?"
"Hej."
Ohlásia ich let. "Napíš mi o tom!" rozkáže mi a ja jej prikývnem. Raz jej o tom iste napíšem, ale teraz nie. "Majte sa a šťastnú cestu!"
Odletia.

Keď prileteli, to bol pondelok. Teraz je znova pondelok. To je sedem dní a už mi zostáva len osem. Vraj LEN! Há! Začína mi z toho zašibávať
U Akiru sa ako vždy posadím a píšem. Z presklenej obývačky som sa presunula do jeho pracovne, kde som mu zabrala jeho miesto za stolom a všetko mu zhrnula na jednu kopu, aby som mohla pracovať. Akirovi to veľmi neprekážalo. Veď prečo by aj malo? Od štvrtka začal s Uruhom trénovať. Ja som to Saii zamlžila ak náhodou volala a Uruha evidentne robil presne to isté. Zamlžoval.
A tak dni ubiehajú, rýchlejšie než by som si želala. A ani neviem ako, zrazu je tu sobota. Už iba dva dni a idem domov. Priznám sa, že vôbec netuším, či sa mi domov vôbec chce. S Akirom sa mi nežije zle. Je to zmena, žiť s niekým nie preto, aby ste spolu spali, ale preto lebo... to tak jednoducho je. Život s ním mi pripadá... menej nudný. Aj keď to je asi úplná hlúposť.
"Som doma!" zakričí Akira keď za sebou zavrie dvere. Myslím, že aj on si na toto naše bývanie zvykol. Inak by toto nezakričal vždy keď príde z tréningu s Uruhom.
"Supéér!" odkričím mu späť bez toho, že by som zmenila polohu. Teraz mám úžasný nápad a nedovolím mu aby mi prekĺzol pomedzi prsty.
"To sa nemôžeš zdvihnúť a privítať ma?" Akira rozčapí dvere. Okrem topánok, má na sebe všetko. Dokonca aj bundu a čiapku.
"Nie som tvoja žena." Odpovedám mu bez mrknutia a ďalej píšem.
"Ale bývaš tu."
"Je to len dohoda. A len tak mimochodom v pondelok predsa odchádzam."
"V utorok! Ten pondelok ktorý si prišla sa neráta." Zaklapne mi notebook a hodí naňho svoj vak s vecami na cvičenie.
"Čo to do čerta robíš?! Šibe ti?! Teraz som mala nápady! Toto nemôžeš! Celý môj nápad je v riti!" horekujem "A to všetko len kvôli tebe!" ukážem naňho. "Za toto mi zaplatíš životom!"
"To platím odkedy tu so mnou bývaš. Vymysli si niečo lepšie." Prevráti očami a posadí sa do kresla oproti mne. Sakra. Takýto postoj neznášam. Čo lepšie si vymyslím?
"To máš pravdu. Bývať so mnou musí byť oriešok."
"To je, ale čo by človek neurobil pre...." vo vrecku mu začne vrieskať telefón. Vyberie ho a zdvihne.
"Hmm, áno.. hej... musím? Dnes?... to ste mi nemohli povedať skôr? Čo? Vypnutý telefón? To je volovina.... Fajn, fajn budem tam...Čau... Čo? Musím? Ale keď ja nikoho tak na rýchlo nezož..." pozrie na mňa. "Nie, mám niekoho,... budeme tam. Čau." Konečne zloží.
"Ideš so mnou na jednu oslavu." Oznámi mi akoby to bola úplná banalita. Postaví sa. "Nájdi si nejaké pekné šaty. O deviatej to začína." Stihne odkráčať akurát tak k dverám, pretože tak dlho mi trvá kým mi to hlava zošrotuje.
"Ako sa mám prichystať na oslavu keď je sedem?!"
"Ty to zvládneš." Usmeje sa a prekročí prah.
"Fajn, tak idem domov." Oznámim mu, zhodím jeho tašku na zem a notebook vezmem pod pazchu. Okamžite mi zatarasí cestu vlastným telom.
"Nikam nejdeš."
"A ako sa mám asi tak obliecť do šiat? Myslíš, si, že urobím..." lusknem prstami. "..a budem tu mať šaty a topánky a všetko ostatné?"
"Fajn, tak mi daj notebook." Zákerne sa usmeje.
"Fajn, ale ak ti niekde spadne a rozbije sa, urobím z teba sekanú."
"Dobre." Podám mu notebook. Dá si ho pod pazuchu a odnesie do svojej izby. Sakra, to mi nevyšlo.

Doma sa prezlečiem do pomerne krátkych červených šiat s čiernou šerpou okolo pásu (obr.). Vyhádžem takmer celú skriňu pri hľadaní jedných jediných topánok. Samozrejme, ako vždy mám pocit, že mám topánok málo a ani jedny z nich sa k tým šatám nehodia. Spočiatku som si chcela obuť čierne topánky na vysokom opätku, ktoré boli viac sandálami ako obyčajnými topánkami. Potom som uvažovala nad červenými lodičkami a nakoniec som skončila pri čiernych topánkach na desať centimetrovom opätku od Číňanov. Holt, číňania sú najlepší.
Potom pokračujem očnými tieňmi ktoré pri oku začínajú čiernou a potom sa prelínajú do červenej. Špirálu úplne vynechávam. Rada by som si svoje mihalnice ponechala. Na pery nanesiem červený rúž a zhodnotím to v zrkadle. Ako obyčajne rúž okamžite zruším, potom nanesiem a zruším. Neviem sa rozhodnúť. Ostatne ako vždy. Moje rozhodovanie za mňa ukončí Akira ktorý zazvoní práve v momente, keď si rúž tretíkrát nanesiem. Ešte raz sa zhodnotím v zrkadle.
"No, vždy to môže byť aj horšie." Usmejem sa na seba a znova raz si pripadám ako totálny idiot. Vždy je to tak, keď sa usmievam sama na seba do zrkadla.

Akira ma vonku čaká opretý o auto. Ruky založené na prsiach a rozhliada sa okolo seba.
"Počuj a čo je to vlastne za oslavu?" pinknem mu do nosa, lebo si môj príchod vôbec nevšimol. Má na sebe oblek. Ostatne, čo iné by na sebe ako muž mal mať?
Premeria si ma pohľadom. Dokonca ma chytí za ramená a troška od seba odtlačí ďalej.
"Netušil som, že si taká pekná." Oznámi mi po chvíli, čo po mne prejížďa pohľadom hore a dole. A vždy sa jeho pohľad zastaví tam kde pohľad každého chlapa a tu v japonsku aj každého druhého dievčaťa. Na prsiach. Práve kvôli tomuto by som niekedy chcela byť v tejto oblasti troška... menšia? Ale na druhej strane, keby som na tom nebola tak ako som, nikdy by som si neužila toľko zábavy. Veľa ľudí ani netuší aké je to zábavné, keď sa každý pohľad muža zastaví práve v tejto úrovni a potom sa tvária, že nič, keď si uvedomia, že na vás čumia až príliš okato.
"Hej, Akira, oči mám o trochu vyššie." Usmievam sa ako slniečko na hnoji. Okamžite presunie pohľad niekam úplne mimo mňa. Potom poodstúpi a otvorí mi dvere. Ako pravý džentlmen. Aj keď, džentlmeni už vymreli, takže on je len chabá napodobenina.
"Tie dvere si viem otvoriť aj sama, nemusíš sa hrať na džentlmena." Nastúpim. Zatvorí za mnou a nastúpi z opačnej strane. "Ale lichotí ti to, nie?" opýta sa.
"Komu by to nelichotilo." Uškrniem sa. "Takže, čo to je za oslavu?"
"Moji rodičia majú narodeniny. Teda, konkrétne moja mama a tak urobili oslavu a pozvali polovicu smotánky v Tokiu." Odpovie mi.
"Ježíši. To som sa mala zabarikádovať doma." Zamumlem.
"A ja by som prišiel z helikoptérou a vyvliekol ťa von oknom." Zasmeje sa.
"Super.. ale.. nemohol by si to otočiť? Vieš, ja na takéto akcie veľmi nie som a tiež.. veď ti nič nie som a je to hlúpe aby s tebou išla tlmočníčka....." hľadám dôvody pre ktoré by som sa z toho mohla vykrútiť. Dokonca vážne zvažujem vyskočenie z auta ak by to bolo nutné. Ale na druhej strane, to by bolo príliš bolestivé.
Zastaví. Super! Presvedčila som ho. Chcem otvoriť ale je zamknuté. Do čerta.
"Akira... čo to..." pozriem naňho. Vážne na mňa pozerá. V jeho pohľade nevidím nič len vážnosť.
"Pôjdeš tam so mnou aj keby som ťa tam mal dotiahnuť v reťaziach." Bojovne sa vystriem a nasadím výraz pri ktorom som obyčajne používala tú najspisovnejšiu slovenčinu.
"Nie som vec a ani tam nepatrím."
"Teraz bývaš so mnou, takže patríš."
"Tak mi vysvetli dôvod."
"Bude tam Shiori. Chcem vyzerať, že som v poriadku, byť silný."
"To mám hrať tvoju FRAJERKU?!" zarevem.
"Stačí ak sa budeš správať ako obyčajne. To úplne postačí."
"Tým chceš povedať, že sa správam ako tvoja ženská?" to ma nahnevá ešte viac.
"Nehnevaj sa veľmi, lebo budeš mať rovnaký odtieň ako tvoje šaty." Mierne sa pousmeje, ale jeho oči sú stále rovnaké. Vážne.
"Toto ti raz vrátim." Zavrčím.
"Na to si rád počkám."
"Budeš hovoriť inak, keď to príde."
"Možno." Usmeje sa a znova naštartuje. Ideme ďalej. Musel ju veľmi milovať, ak nechce aby teraz videla ako veľmi ho to skolilo. Niekedy som vážne rada, že aj keď ma trápi ten čas, čo som premrhala s Mirom, netrápi ma, ako to skončilo. Nikdy som nemala niekoho koho by som milovala tak veľmi, až by som .... nie, chyba. Bola jedna osoba ktorú som milovala bez toho, že by som si to uvedomila. Ale.. vždy som vedela, že sa ku mne nikdy neotočí. Nikdy na mňa nepozrie. Pretože, ja som nebola niekto ako on a on nebol niekto ako ja. Milovala som ho bez toho, aby som niekedy mala možnosť rozprávať sa s ním tak ako sa rozprávam s Akirom. Vždy som ho len sledovala z diaľky. Tešila som sa ak som mala možnosť prejsť okolo neho na chodbe, či keď som mohla v tej neskutočne dlhej rade v jedálni vidieť, že tam je. Vtedy som len ťažko odvracala pohľad niekam preč. Len ťažko som odvrátila pohľad aby som ho nesledovala ako si vychutnáva obed, ktorý som si ja obyčajne tak ako on vychutnávať nemohla. Bohužiaľ, som bola prieberčivá. Ktovie, či to vôbec bola skutočná láska.... možno som ju ešte nezažila a možno to bol on, tá moja druhá polovička, ale zmizol preč. Nenávratne. Pretože jeho svet je tam a môj tu.
"Sme tu." Povie keď zastaví pred vysokou budovou. Vystúpi, obehne auto a otvorí mi dvere. Podá mi pomocnú ruku. Prijmem ju. Dnes, by som si to mala užívať a nie uvažovať na týmito hlúposťami. Láska, je len výmysel. Vždy to tak bolo a ja to viem. Vždy som to vedela.
Zatvorí za mnou dvere a zamkne auto. Chytí mi ľavú ruku a takto ruka v ruke, ako akýsi pár vstúpime do budovy, tam do výťahu a potom na 50-tom poschodí vystúpime.
Tam je oslava v plnom prúde.
Nemám takéto miesta rada. Akira urobí krok ale ja stojím. Prekvapene na mňa pozrie a poťahá ma za ruku. Pozriem naňho. Sakra. Čo to stváram? V duchu si vynadám a vykročím.
Okamžite nás privíta niekoľko ľudí, ktorí sa rozprávajú len s Akirom.
"A kto je tvoja spoločníčka?" opýta sa niekto z tej hŕby.
"Vyzerá ako Európanka."
"Kde si ju našiel?"
"Rozumie nám?"
Idioti. To, že som Európanka neznamená, že nerozumiem.
"Podľa mňa je Američanka." Ďalší inteligent.
"Nathalie je moja tlmočníčka." Ukončí ich "múdre" kecy Akira s pobaveným úsmevom.
"Tlmočníčka?" premerajú si ma pohľadom. Žiarivo sa na nich usmejem.
"Ospravedlňujem sa, že som sklamala vaše očakávania. A mimochodom, som Európanka." Všetci sa ako na povel na mňa usmejú, prehodia ešte päť slov s Akirom a odkráčajú preč, akoby som ich vystrašila.
"Ešte nikdy som sa ich nezbavil tak ľahko. Mal by som ťa so sebou brať častejšie." Zašepká mi Akira do ucha. V jeho hlase počuť náznak trpkého pobavenia.
"Toto je prvý aj posledný raz." Poviem. "Ale teraz budem hrať svoju rolu. Takže ty hraj tú svoju." Zakvačíme sa do seba tak, ako to vídať vo filmoch. No, to je asi iba môj pohľad. Pravdepodobne vyzeráme komicky, keďže som o niečo vyššia ako Akira. Najmä keď mám tieto vysoké topánky. Akira nás vedie pomedzi ľudí a zastavíme pri naozaj, ale naozaj malej japonke v prekrásnom kimone. Ako by som ho mohla opísať? Bolo celé posiate kvetmi rôznych farieb... a aj keď takéto kvetové veci nemám veľmi v láske. Toto je niečo nádherné.
"Mami, toto je moja priateľka Nathalie." Povie Akira, keď sa s tou ženou zvíta. Takže toto je jeho matka. Je odo mňa oveľa menšia. Dokonca aj menšia než Akira. O hlavu od Akiru. Pri mne teda musí vážne veľmi vytočiť hlavu a natiahnuť krk. Pripadám si ako obor.
"Teší ma, že vás spoznávam. Som Nathalie Senai." Mierne sa ukloním. Predstavím sa ako prvá.
"Mizuki Asu, už som o vás veľa počula."
"Skutočne?" zatiahnem a Akira do mňa trošku šťuchne. Jeho matka sa naňho zamračí. Všimla si to.
"Áno. Môj manžel mi o vás rozprával. Vraj ste vynikajúca tlmočníčka, aj napriek tomu, že nie ste japonka." Ten dodatok by ma mal uraziť ak by som sa na to pozerala správne. Ale mňa to veľmi netrápi. Nech si myslí čo chce.
"S tým musím nesúhlasiť. Ešte stále nie som taká dobrá, ako by som si, želala byť."
"Skutočne? Ste skromná."
"No, mami, ja a Nathalie sa zatiaľ vzdialime. Aj ostatní sa s tebou chcú porozprávať." Akira ma od nej doslova odtiahne nabok k stene.
"Čo si zošalela?!" okríkne ma šeptom, ale stačí to na to, aby nás počuli tí, čo sú k nám najbližšie.
"Prečo? Tvoja matka bola....milá." pousmejem sa.
"Nie, nebola milá. Chcela ťa psychicky potopiť." Oznámi mi a ja sa usmejem ešte viac.
"Ver mi, jedna ženská nemá šancu zničiť ma po psychickej stránke, ak sa to nepodarilo jednej osobe počas štyroch rokoch intenzívnej starostlivosti." Viem o čom hovorím. Prvé roky života s mojím otcom, keď sa aj s matkou rozviedli boli fajn. Išlo to dobre, myslela som si, že takýto život si zaslúžim po tom čo som si zažila kým sa rozvádzali. Omyl.
"Ale moja mama nenávidí nejaponcov ešte viac než Hiroshi. Nemala by si sa s ňou veľmi baviť." Upozorňuje ma potichšie.
"Tak prečo som tvoja priateľka? Na truc?"
"Aj tak by sa to dalo povedať." Tento chlap je strašný.
"Fajn, čo teraz?" prevrátim očami a pokúsim sa zmeniť tému.
"Zatancujeme si?"
"Nikdy som sa tancovať nenaučila."
"Ty nevieš tancovať?"
"Nie. Nikdy som to nepotrebovala."
"Tak poď. Budem ťa viesť." Potiahne ma smerom na parket, kde už niektorí začínajú tancovať. Aj keď ich je málo. Veľmi málo.
Začneme tancovať. Ja stále sledujem naše nohy, aby som mu náhodou nešliapala po nohách.
"Nesústreď sa tak. Škodí to." Pritisne si ma bližšie k sebe, jednu ruku mi položí na pás. Teraz nemám ako sledovať naše nohy.
"Keď ťa zabijem, tak sa nesťažuj."
"Neboj sa, nie som slaboch, aby si ma zabila." pousmeje sa. Niekedy mám tento jeho úsmev naozaj rada. Zasmejem sa.
"Vieš, niekedy som naozaj rada, že som ťa stretla." Vypustím svoju úvahu skôr, ako si stihnem uvedomiť, čo hovorím. Že je to skutočné a od srdca.
"Vážne?"
"Strieľala som si z teba." Nestrieľala, ale nerada ukazujem pravdu. Nemám to rada. Pre mňa je to prejav slabosti.
"Škoda. Mohlo by to byť zaujímavé."
"Prečo?"
"Keby si sa do mňa zamilovala." Uškrnie sa.
"O tom nepochybuj." Zaujímavé je, že som mu vôbec neublížila, nestúpila na špičky. Tanec sa skončil a my tiež. Ruka v ruke sa presunieme k jednému stolu so zákuskami. Akira si hneď zopár naloží na tanier.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama