Príbehy k jednej šálke čaju

Oheň

25. srpna 2012 v 23:17 | Enaily
Toto je jedna z mojich prvých poviedok, ktoré nemali ani za mák spoločného s anime.
Možno je troška smutná, troška pesimistická, no aj tak patrí medzi moje najobľúbenejšie.

Prajem príjemné čítanie

Ako nemý sluha

16. června 2012 v 17:00 | Enaily
Keď som ešte písala na Naruta, jedného dňa vzniklo toto.....


"Shikamarúúú!!! Poď mi podržať nákup!!!" zakričala Temari na Shikamarua, keď prišla domov z nákupu, namiesto privítania.
"To si to nemôže položiť na zem? By jej odpadli ruky? To je otrava, načo som si ju len bral?" pýtal sa Shikamaru sám seba keď vyliezal z postele a keď išiel dole po schodoch. "Shikamaru pohni si ty lenivý pes!" zrúkla už nedočkavá Temari, keď sa Shikamaru obajvil vo dverách. Hodila na neho nákupné tašky a začala pobehovať po dome a zúfalo niečo hľadala.

Lož

10. června 2012 v 12:23 | Enaily
Tu Vám prinášam po dlhej dobe jednokapitolovku.

Je to tak troška morbídne a netuším, či sa názov hodí, ale tak...... ktovie.

Dúfam, že sa Vám bude páčiť.


Ak si myslíte, že ľudia, ľudia ktorých stretávate na každom kroku, ľudia s ktorými žijete, ľudia ktorých milujete... ak si myslíte, že sú milí... mýlite sa.

Slávny a neznáma

24. března 2012 v 16:01 | Enaily
Tak schválne, či budete vedieť o koho sa jedná skôr ako to bude povedané!
Popravde, berte tento príbeh s rezervou, pretože som ho písala asi pred piatimi rokmi. Je to jediný príbeh v ktorom párujem s reálnou osobou (na tú dobu keď so ho písala).
Dúfam však, že sa Vám bude páčiť a nezakopete ma pod čiernu zem, so slovami "Ako si mohla niečo také napísať?!"

Prajem Vám príjemné čítanie

Cesta

21. července 2011 v 17:28 | Enaily
Keby mi niekto niekedy povedal, že to budem ľutovať, neverila by som mu.
"Usmievaj sa, usmievaj sa! Chceš byť predsa najlepšia!"
Už ako dieťa som mala jednoducho smolu. Narodila som sa do pomerne bohatej rodiny a obaja moji rodičia boli nájomní vrahovia. A jedného dňa záhadne zmizli. Všetci čo vedeli, aká je ich práca sa vôbec nečudovali. Mala som vtedy asi sedem rokov. Ani mňa to vôbec neprekvapilo. Vždy som chcela byť ako oni. Myslela som, že je to správne.
Do starostlivosti ma dostala ich priateľka, Ela Wird. Nikdy som ju nemala príliš rada. Vlastne, nech sa nad tým akokoľvek zamyslím, nikoho som nemala rada.
Tak ako každé normálne dieťa som chodila do školy, učila sa a keď som prišla zasa k Ele, učila som sa znova.
"Odskúšam ťa, čo si sa u mňa za tie roky naučila." oznámila mi jedného dňa a ja som jej prikývla. Zobrala ma so sebou a celú prácu nechala na mne. Mala som zabiť kohosi, už ani neviem kto to bol. Viem, len, že zákazník si želal aby bol mŕtvy a za jeho smrť nám veľa zaplatil.
Môj život ubiehal ďalej. Keď už to bolo možné, odsťahovala som sa od Eli. Postupom času som získavala stále viac zákazníkov, ktorí ma odporúčali svojim známim. Občas som musela robiť aj vymáhača dlhov. Vždy som svoju prácu urobila tak ako sa očakávalo a dostala za ňu náležite zaplatené. Najčastejšími zákazními boli mafie. Raz potrebovali niečo jedny, potom druhý. Nestála som na nikoho strane. Úlohy som si vyberala podľa ceny, podľa toho, kto viac zaplatí. Áno, občas som vzala aj tie, ktorých cena bola mizivo nízka. Obyčajne neboli nijako ťažké.
"Haló?" Ozvala som sa do služobného telefónu. Na tento telefón mi obyčajne volali zákazníci, ak niečo súrne potrebovali a nemohlo to počkať dlhšie.
"Mám pre Vás úlohu. Dostanete za ňu slušne zaplatené." ozval sa povedomý hlas. Myslím, že pre neho som už niečo robila.
"Prepáčte, ale už niečo mám."
"Musíte to zobrať! Ste najlepšia!"
"Ak je to také súrne dám vám kontakt na Kocku. Teraz už niečo mám, takže sa obráťťe na niekoho iného." Kocka, tak vždy volali Elu. Nikdy som sa nedozvedela, prečo zrovna Kocka a i keď som sa jej na to pýtala, ona mi nikdy neodpovedala.
"Ona mi odporúčila vás. Chcela to urobiť, ale keď sa dozvedela o čo ide, odporúčila mi vás. Vraj ste najlepšia na tento typ." Chlapík na druhom konci už bol zúfalý. Chcela som, že to odmietnem, ale ak ma Ela odporučila, ak to ona nechcela urobiť, môžem to urobiť ja.
"Koľko mi zaplatíte?" opýtala som sa.
"Koľko si vypýtate a ešte vám ku tomu dám aj dom v Californii."
"Dobre. Povedzte mi podrobnosti." Vyzvala som ho a prešla ku stolu. Odtiaľ vzala papier a poznámkový blok, aby som si mohla všetko potrebné zapísať.
"Zabite Elena Wooda."
"Kto je to?" opýtala som sa. Nikdy som to meno nepočula.
"Tak ako vy nájomný vrah, ale aj špión. Ukradol mi veľmi cenné informácie, ktoré sa nesmú dostať na verejnosť. Zabite ho skôr ako sa dostane do Ameriky." Bol naliehavý.
"Nejaké špeciálne želanie, ohľadne jeho smrti? Chcete aby umrel rýchlo, pomaly, mučiť ho, nemučiť... A esťe potrebujem vedieť kde sa nachádza."
"Je mi jedno ako ho zabijete, ale hlavne ho zabite. Práve by sa mal nachádzať kdesi v Rusku. Ale naposledy ho videli v Taliansku, v Ríme. O týždeň chce nastúpiť na lietadlo v Londýne do Ameriky." Všetko podstatné som si zapísala.
"Dobre. Keď to bude hotovo, ozvem sa vám a dohdneme sa na cene. Ale, ešte mohli by ste mi poslať jeho fotku?"
"Samozrejme."
Náš rozhovor skončil. Otvorila som si notebook a o chvíľu mi prišiel e-mail. Otvorila som ho a pozrela si prílohu, čo boli fotky mojej obete.
Na všetkých sa zdalo, že je to obyčajný človek. Na jednej bol v kaviarni, na druhej v práci - v banke, na tretej s priateľkou. Všetky boli normálne. Nič, čo by naznačovalo, že by mohol robiť to čo ja. Nakoniec som to zavrela. Toto bude ľahké. Pomyslela som si.
O pár dní som sa vydala do Ríma. Našla som ho rýchlo. Práve balil dve turistky a pozval ich na kávu. Zaliezli do malej útulnej kaviarne. Tiež som sa tam vydala a usadila sa tam, pričom som ho neustále sledovala. Sledovanie. To je jedna z mojich najneobľúbenejších činností na tejto práci.
Sedela som tam a pomaly upíjala z pomarančového džúsu, ktorý som si obiednala. Vlastne, toto už bol tretí. Knihu ktorú som si priniesla iba ako rekvizitu, som už mala takmer prečítanú, keďže sa nič zaujímavé nedialo a môj cieľ, stále robil to isté. Nič.
Turistky, ktoré oblboval sa začali zberať na odchod.
"Ešte tu so mnou zostaňte. Snáď by ste ma tu nenechali takto samého." Hodil na ne psie oči. Ony sa len usmiali, zamávali mu a odišli.
Mala som ešte dvadsať stán do konca. Rozhodla som sa, že to dočítam a pôjdem. Pre dnešok stačilo. Veď som jeho sledovaním strávila takmer celý deň. A aj tak to bolo nakoniec zbytočné. "Bóóže, za niečo takéto si ani nemôžem veľa účtovať." Zafrfľala som si znechutene a vrátila sa k čítaniu.
Zrazu predo mnou pristál akýsi koláč. Žiadny som si neobjednala. Nemám koláče rada. Spýtavo som pozrela na čašníčku a ona ukázala na môj cieľ. Ten sa na mňa žiarivo usmial.
"Ďakujem, zoberte ho preč, prosím." Požiadala som čašníčku. Tá s mierne prekvapeným výrazom zobrala koláč preč. Znova som sklopila pohľad ku knihe.
Môj cieľ si sadol oproti mne.
"Ste tu na dovolenke?" Opýtal sa ma.
"Dá sa to tak povedať." Zdvihla som pohľad od knihy. "Želáte si niečo?"
"Ja som tu na dovolenke. Je tu krásne, však? Boli ste tu už niekedy? Ak nie, môžem vás tu previesť..." Zatvorila som knihu. Už nebolo možné pokračovať v jej čítaní.
"Už som tu niekoľkokrát bola a teraz ak dovolíte, pôjdem." Dopila som džús a pomaly vykráčala z kaviarne.
"Odprevadím vás." Už kráčal vedľa mňa. Žiarivo som sa usmiala.
"Ďakujem, to netreba. Ešte mám nejakú prácu,takže...."
Zahli sme do akejsi pustej uličky. Stále kráčal vedľa mňa. Vrhol sa na mňa a zatlačil ma k stene domu.
"Prečo ma sleduješ?!" vyštekol po mne a mne to až vtedy došlo. On vedel, že ho sledujem. Všimol si ma a hral hru na nevinného, na ľahkú korisť.
"Prečo by som to robila? Vôbec vás nepoznám." Snažila som sa ho vystrašený hlas.
"Skutočne? A čo je teda toto?" Z vrecka vytiahol telefón a čosi pustil. Bol to rozhovor mňa a môjho klienta. Začala som rozmýšľať. Musel sledovať hovory klienta, inak by sa ku mne nedostal. Nedel by, že teraz po ňom niekto ide. Stisol mi krk silnejšie.
"Povieš, že si ma zabila, jasné? Lebo ťa zabijem ja." zasyčal mi do ucha.
"Jasné." zavrčala som sarkasticky a kopla ho medzi nohy. Napodiv ma pustil.
"Ty...." začal, ale to už som stála a mierila mu pištoľou na hlavu.
"Dávam ti desať bodov za to, že si ma nachytal a pre tentokrát ušetrím tvoj život." Strelila som mu niekoľko krát do nohy. Po uličke sa to ozývalo.
Do Londýna som išla tým istým lietadlom, ako on. Sedela som pri okne a on pri mne.
"Zase sa stretávame, Sedmospáčka." povedal mi na pozdrav. Odtrhla som pohľad od okienka a sveta za ním.
"Počula som, že ťa učila Kocka. Už teraz chápem, prečo odmietla túto prácu."
"Iba na požiadanie mojich úžasných rodičov." zafrfľal ironicky. "Nikdy som túto prácu nechcel robiť a nemyslel som si že by sa mi to čo ma naučila mohlo raz aj zísť."
"Zaujímavé. Prečo si potom hral na dve strany? Ak môj klient chcel, odbachol si kohokoľvek koho poručil a ak to bolo potrebné a chcela to Americká vláda, odbachol si niekoho z jeho ľudí a nakoniec ukradol niečo nebezpčné." zamyslela som sa. Takto zväčša konali špióni. Premeriavam si ho pohľadom. Možno ho Ela učila, ale on nie je taký ako ja či ona. On je iný.
"Ako to všetko vieš?"
"Mám svoje zdroje." pousmiala som sa.
"Si ako Kocka. Ona tiež vždy mala svoje zdroje. Vždy mi vedela povedať to čo som chcel počuť."
"Vážne?" podivila som sa. Mne nikdy nehovorila to, čo som počuť chcela.
"Áno. Ale možno to bolo mojimi rodičmi." priznal.
"Nechápem. Myslela som, že Kocka sa nebojí nikoho."
"Mojich rodičov áno. Povedal by som, že ich nenávidí. Tak ako ja."
"Nikdy nepochopím ako niekto môže svojich rodičov nenávidieť." zamrmlala som a sklopila pohľad. Naozaj som to nechápala.
"Neviem, čo na tom môžeš nechápať. No,... tvoji rodičia ti asi nikdy nenadávali, nezakazovali ti, to čo si chcela robiť. Podľa toho čo viem zasa ja, zo svojich zdrojov, si len rozmaznané dievčatko."
"Máš zlé zdroje. Moji rodičia ma nestihli rozmaznávať." zamrmlala som a sklopila pohľad. Aj napriek tomu, že keď umreli som mala asi sedem rokov, som si ich veľmi nepamätala, pretože takmer stále kamsi cestovali. Smutné.
"To je mi ľúto zamrmlal." Znova som zvihla hlavu a žiarivo sa usmiala. "Nemusí. Nepoznal si ich a aj tak to vôbec nemyslíš úprimne, takže to ani hovoriť nemusíš." v mojich slovách bol chlad. Vedela som, že normálny človek by mi na to niečo odvrkol.
"Máš pravdu."
Vzlietli sme. Konečne.
"Prečo si sa nakoniec rozhodla toto robiť?" opýtal sa ma po dlhej chvíli. Jeho hlas mi znel smutne. Na chvíľu som dokonca mala pocit, že ani nie je moja korisť.
"Moji rodičia to robili. A aj teta Ela, ktorá ma dostala do opatery to robila. Hmm... myslím, že je to, to po čom som odjakživa túžila." zamyslela som sa.
"Takže len kráčaš po vyznačenom chodníku. Myslíš si, že je to to najlepšie? Mýliš sa. Si len nerozhodné dievčatko...."
"Možno." pripustila som potichu. Myslím, že mal pravdu. Áno, dokonca ešte aj dnes si to myslím. Ibaže, on bol moja práca, práca ktorú nesmiem odfláknuť, práca ktorej nemôžem dať zapravdu.
Ticho......
Prišla k nám letuška a opýtala sa nás, či si niečo dáme. On si objednal kávu a ja nič.
Zaymyslene som hľadela von z okna.
Nemohla som ho predsa zabiť v lietadle a ani na letisku a ako som zistila, lietadlo do Ameriky mu odlieta štvrť hodinu po prílete. Málo času. Až príliš málo. Ostáva mi jediná možnosť.
Kútikom oka som na neho pozrela. Alebo skôr na jeho miesto. Nebol tam a letuška mu práve priniesla kávu. Položila ju na provizorný stolček. Keď odišla nenápadne som sa obzrela, ale zdalo sa, že nikto mi nevenuje pozornosť. Strčila som ruku do vrecka a vytiahla malú fľaštičku. Rýchlo ju otvorila a vyliala mu jej obsah do kávy.
Potom som sa znova vrátila k zamyslenému sledovaniu oblohy za okienkom.
Pristáli sme. Vypil tú kávu a účinky jedu sa začnú prejavovať až keď bude už vo vzduchu. Jediné čo ma trápi je, že personál v lietadle s ním bude mať zbytočné problémy. Tá myšlienka ma trápi, ale je to jediná možnosť. Nemohla som vybrať jed ktorý by účinkoval hneď po užití, ani ten ktorý by účinkoval až keď by sme pristáli. Bolo by to príliš riskantné. Ela by mi síce povedala, aby som ho zabila hneď na letisku, vraj, ten koho mŕtvolu nevidíme, nie je mŕtvy. Ale, ja sa chcem vyhnúť zbytočnému podozreniu. Jeho smrť si overím iným spôsobom.
Vystúpili sme a pomaly kráčali cez letisko.
"Prečo ideš so mnou?" opýtal sa ma a ja som sa na neho veselo usmiala.
"Naša cesta končí a tu sa s tebou rozlúčim."
"Myslel som, že ma chceš zabiť." skonštatoval prekvapene.
"A kto povedal, že nechcem? Moja práca skončila a ja sa s ňou chcem rozlúčiť tak ako sa patrí. Nemyslíš, že je to fajn?" opýtala som sa veselo. Vždy, som mala vo zvyku sa so svojou obeťou rozlúčiť a popriať jej veľa šťastia predtým ako zomrie. Možno preto som si vyslúžila aj niekoľko iných prezývok, okrem Spáčky.
"Takže, zachvíľu umriem, však?" nemyslel to ako otázku. Usmial sa na mňa. "Som rád, že som spoznal Lúčiacu sedmospáčku. Snáď sa ešte niekedy uvidíme." podal mi ruku.
"Zbohom v pekle." Obaja sme sa na tom zasmiali a odkráčali každý svojím smerom. On išiel k lietadlu a ja preč z letiska. Mala som jedno stretnutie.
"Ahoj Edmund." Volal mi známy z New Yorku. Tam mal Elen Wood pristáť.
"Je mŕtvy." oznámil mi.
"To je úžasná správa Ed! Ďakujem ti!" zložila som.
Moja práca skončila, ale moje spomienky sa akosi vracajú k nášmu rozhovoru v lietadle. Myslím, že mal pravdu, keď mi povedal, že kráčam po vyznačenej cestičke. Naozaj som len nerozhodné dievčatko. Ale nechcem si to pripusiť. Nemôžem si to pripustiť, pretože potom by som musela pripustiť, že som sa stratila. Stratila som cestu po ktorej som chcela kráčať a preto som sa vrátila a vybrala si tú, ktorá sa mi zdala najľahšia.
Naozaj som si nemyslela, že to budem ľutovať.
Keby som mu ten jed do tej kávy nevyliala, možno by som vďaka nemu bola schopná nájsť svoju stratenú cestu. Ale, bojím sa, že ak by som ho nechala žiť tak by som sa stratila úplne.
Naozaj ľutujem, že som tú úlohu vtedy zobrala. Keby som ju nevzala, nemala by som čo ľutovať. Neľutovala by som ani výber svojej cesty.
Naozaj sa už čoskoro stretneme. Áno, stretneme sa tam, dole, tam kde je vždy teplo a nikdy zima. Kde takí ako sme my, vždy chodia. Je jedno ktorá z ciest, nás tam zavedie. Ak bude nesprávna zavedie nás tam. Tá cesta bude vydláždená zlatom, bude krásna, ale aj tak nás odvedie tam, kam nechce nikto ísť. Ibaže, ja sa tam teším.
Stretneme sa v pekle

Sny Hviezd

18. července 2011 v 20:24 | Enaily
Raz za niekoľko miliárd rokov sa hviezdy, ktoré sú od seba vzdialené niekoľko miliárd svetelných rokov premenia do svojej podoby, ktorú si sami vybrali zo všetkých bytostí v celom vesmíre. Potom sa stretnú sa na malej planéte s názvom Terista. Pre takmer celý vesmír je táto planéta, úplne bezvýznamná, no pre hviezdy je to, to najdôležitejšie miesto v celom vesmíre. Vždy keď sa hviezdy na tejto planéte stretli, samotná planéta im dala otázku. Každý krát dala Terista inú otázku a pre každého to bola otázka, na ktorú nebolo odpovede aby sa zhodli všetky hviezdy.
"To som zvedavý akú otázku nám dá teraz." brblal Ries, hviezda z najvzdialenejšieho kúta galaxie. "Ale Ries, nemôžeš to tak brať. Terista vymýšľa otázky ktoré sú v celku logické. Veď sa nad tým zamysli. Otázka ktorú nám dala naposledy, predsa len nebola od veci." povedala mu hviezda, ktorá patrila medzi tie, ktoré tieto stretnutia priam milovali. "Cariesani, možno pre teba to bola dobrá otázka, ale mne sa to zdala byť nuda. Veď prečo by nás, hviezdy malo zaujímať, to ako vplývame na planéty okolo nás?" povedal Ries znechutene a Cariesani sa zamračila. "Poďme sa usadiť, zachvíľku to začne." zmenila Cariesani tému a spoločne s Riesom si išli nájsť voľajaké miesto, buď na sedenie alebo na státie.
"Hej, tam je Ries!" zrevala jedna malá hviezda, ktorá tu bola dnes prvýkrát a začala Riesa prenasledovať. "Čo po mne chceš?" opýtal sa jej Ries nevrlo a hviezdička začala rozprávať. "Ty si Ries, že? Veľa som o tebe počula, vraj si dokázal ako jediný precestovať celý vesmír bez toho aby si sa niekde zdržal príliš dlho. A vraj si aj zachránil jednu hviezdu a......" nestihla dopovedať lebo Ries ju umlčal slovami. "Možno som to urobil a možno nie, aj tak na tom nezáleží, lebo aj tak nikto z galaxie, okrem nás hviezd nepočuje o čom sa zhovárame, takže je to zbytočné." a odkráčal preč. Malá hviezdička za ním pozerala smutnými očami až pokiaľ neuvidela hviezdu, ktorá mala krídla sokola, nohy leva a hlavu supa. "Jééé to musí byť Aleris!" skríkla hviezdička nadšene a rozbehla sa za ním. "T-ty si Aleris! Akoto že tvoja podoba je práve takáto?" opýtala sa ho hviezdička a Aleris jej odpovedal "Proste je to tak a ty Weruno mi daj pokoj." zavrčal na ňu a ona zasa odišla s dlhým nosom.
"Aký je Váš sen?!" ozvalo sa zrazu po celej planéte a všetky hviezdy sa rozrušili. Jedna z hviezd mala odpoveď hneď "Mojím snom je byť najznámejšou medzi nami." Druhá zasa povedala "Mojím snom je, aby sme nemali tieto stretnutia... mojím snom je zničiť túto planétu, no nemám zatiaľ ako." Všetci pozerali na hviezdu ktorá to povedala akoby to bol zločin. Strhla sa hádka a o niečo neskôr aj bitka medzi hviezdami. Nezúčastnili sa iba štyri hviezdy. Cariesani, Ries, Aleris a otravná Weruno. "Toto je hádam jedinýkrát čo sa začali mlátiť takmer hneď ako bola položená otázka." povedala Carisani a nadšene sledovala ako sa ostatný mlátia. "Neviem čo je na tom také zaujímavé, ja to vidím každý deň." zamrmlala Weruno. "Ty to vidíš každý deň?" opýtala sa jej prekvapene Cariesani. "Ako to?" "Vieš, som pri takej zaujímavej planéte, menom Zem, a tam sa večne tí čo tam žijú mlátia. Tuším sú to ľudia." povedala Weruno troška živšie. Bola rada že sa o ňu niekto zaujíma. "Wow, to môže byť zábava sledovať." pripojil sa Ries. "Weruno, aký je tvoj sen?" opýtal sa Aleris, ktorého táto téma neskutočne zaujala. Bol k Werune najbližšie a niekoľko tých podivných stvorení - ľudí sa už dostalo aj ku nemu.
"Ja neviem, chcela by som aby tí ľudia rozumeli tomu čo im hovorím.... aby som sa s nimi mohla zhovárať tak ako s vami teraz." povedala Weruno a Cariesani na ňu pozrela. "Myslela som si, že práve toto bude jej snom." pošepkala Riesovi a usmiala sa. "Cariesani, a ty máš aký sen?" opýtala sa Weruno. Ries aj Aleris na Weruno pozreli akoby povedala niečo zakázané. Chvíľku to vyzeralo, že Cariesani Weruno jednu vlepí alebo po nej začne rúkať. Nestalo sa však ani jedno. Cariesani bola chvíľu ticho a dokonca aj tí čo sa mlátili za nimi sa mlátiť prestali. Cariesani bola jedna z mála hviezd ktorej moc nestúpla do hlavy. Jedna z mála ktorá mala najodlišnejšie názory. Celá planéta stíchla a zdalo sa že aj samotná planéta Terista je zvedavá čo Cariesani odpovie. "Mojím snom je,...." Cariesani sa odmlčala. Bála sa svoj sen vysloviť nahlas, keď zrazu jej Ries pošepkal do ucha. "Neboj sa, neukameňujú ťa." Cariesani sa pousmiala a znova zopakovala. "Mojím snom je...." zasa sa odmlčala a všetci na ňu pozerali plný očakávaní. "....pochopiť, prečo nám nikto v celej veľkej galaxii nerozumie, prečo sme pre všetkých len niečo neživé. Chcem sa od nich učiť, chcem byť s nimi a poznávať, chcela by som aby som aj ja nich naučila to čo nevedia oni. Chcela by som ich naučiť počúvať planéty, slnká a všetko o čom si myslia, že je neživé. Chcela by som ich pochopiť..." bola by pokračovala aj naďalej keď vtom ju prerušil niekoho hlas. "Ty si sa zbláznila? Chceš aby nás zničili? Nikdy to nepochopíš, aká hrozba sú pre nás. Nepochopíš to preto, lebo okolo teba nie sú žiadne planéty. Ty žiješ v bohom zabudnutom kúte. Ešte aj Ries žije blízko, na rozdiel od teba!" "Káron, prestaň!" zreval Ries na hviezdu ktorá to povedala a už sa rozbehol proti nemu keď sa medzi nich postavil Aleris a zastavil ich, aby sa do seba pustili. "Ries, ty nie si ako oni! Hádam sa neznížiš na ich úroveň!" zreval po ňom a Ries sa otočil a odkráčal naspäť na svoje miesto.
"Máš, krásny sen, ktorý sa ti však nemôže nikdy vyplniť." ozvala sa planéta Terista na ktorej stáli. "Cariesani len sklonila hlavu a počúvala sny ostatných. Prišiel na radu Aleris. "Mojím snom je aby ste všetci čo ste tu, pochopili dôležitosť ostatných a nebojovali medzi sebou." povedal múdro a všetci sa nad jeho slovami museli zamyslieť. Mali v sebe kusisko pravdy. "Prečo by sme medzi sebou nemali bojovať? Ak nebudeme bojovať, nikdy nebudeme dôležitý." oponovala jedna hviezda. "Eris čo to vravíš? Ja som nikdy s nikým z Vás nebojovala a mám medzi vami svoje slovo." ozvala sa po dlhom čase Weruna. Eris na ňu zazrela a povedala. "Ty sa do toho nemiešaj, si tu prvý krát. Nekecaj tu do vecí najstarších. Weruna ostala chvíľku ticho akoby rozmýšľala keď zrazu povedala niečo čo ostatným vyrazilo dych. "Je to jeho sen, prečo ho spochybňuješ? Prečo spochybňujete sny týchto dvoch? Prečo? Sú tie vaše hádam o niečo lepšie, že sa opovažujete šliapať po ich snoch? Vy všetci čo ste tu, myslíte iba na svoje vlastné prospechy a úspechy. Nikdo z Vás sa neskúsil zamyslieť nad pravdivosťou slov Cariesani a Alerisa? Naozaj nikto sa tu taký nenašiel?" pýtala sa Weruna, no nikto jej nevedel odpovedať.
Ešte niekoľký vraveli svoje sny, no každý chcel len svoj vlastný prospech a úspech ako povedala Weruna. Všetci mysleli len na seba. Tamten chcel mať svoje vlastné vesmírne auto, ktoré by vydržalo vysoké teploty slnka, tamtá si zasa želala byť kráľovnou svojej sústavy......
"Ries čo je tvojím snom?" opýtala sa Cariesani Riesa, keď sa takmer všetci zasa mlátili. "Mojím snom je aby všetci čo sú tu, pochopili čo to znamená Sen a čo to znamená Chcem. Aby pochopili, že takmer všetko čo povedali sú veci, ktoré sú zanedbateľné, že sú to veci ktoré postupom času získajú. Mojím snom je mier, priateľstvo a láska." povedal Ries potichu. Počula ho iba Cariesani.
Odbila hodina stá (oni mali na hodinách 100 hodín a nie 24). Deň pre nich ubehol, a oni sa všetci museli vrátiť na svoje miesta v galaxii. "Zbohom Ries, Aleris a Weruna." povedala Cariesani na rozlúčku a Riesa na ňu pozrel akoby ju videl posledný krát. "Nie zbohom ale ahoj." Cariesani na neho smutne pozrela a povedala "Ahoj Ries..." a pomaly sa rozplynula na hviezdny prach, ktorý sa po galaxii potuloval dlho, a keď prišla na miesto, kde prežila najviac zo svojho života uvidela tam inú hviezdu. Nemala sa kam vrátiť. Túlala sa po galaxii ako hviezdny prach, niekoľko storočí, až pokiaľ sa nedostala ku hviezde Ries. Hviezdny prach vytvoril jej podobu a ona zdvihla ruku a zamávala mu. Vedela že to je to posledné čo robí.
"A čo sa stalo ďalej?" opýtala sa malá hviezdička menom Ila Weruny. "Cariesani sa tu potom už nikdy neukázala, odvtedy ju nikto nevidel. Keď zmizla ona, zmizol aj Ries. Jedni vravia že umreli no ja si myslím že žijú a spolu sa túlajú po galaxii. Myslím si že nás dokonca aj teraz počujú a usmievajú sa. Možno sa im vyplnili ich sny.

Mucha

4. července 2011 v 18:02 | Enaily
Letela si mucha zvesela. Letela a letela a letela.
Zrazu uvidela spadnutý dutý kmeň stromu. Pomyslela si, že by mohla preletieť cez neho. A tak letela ďalej a ďalej až vletela do kmeňa. Letela a letela a letela a letela...... Na konci stále videla svetlo a tak letela a letela a letela a letela a letela a letela, ale ku svetlu sa stále nemohla dostať. Už dokonca iba kráčala, kráčala o paličke ako nejaký starec, ale stále sa nemohla dostať do svetla.
Mucha skonala v kmeni stromu.
Mucha sa narodila znova a znova letela a letela a letela.
Zrazu uvidela spadnutý dutý kmeň stromu a spomenula si na svoj koniec z minulého života. Obletela ho a zastavila sa pri druhom konci. Mohla by som skúsiť vstúpiť z tejto strany, vrátiť sa môžem predsa vždy. Pomyslela si milá mucha. A tak vletela do kmeňa z druhej strany. Letela a letela a letela a letela a letela a letela a letela a letela a keď sa jej zdalo, že už letí príliš dlho, urobila vo vzduchu otočku a letela naspäť. Zasa videla to svetlo, ale bola si istá, že tentoraz neskončí tak ako poprvý raz. A tak letela a letela a letela a letela a letela a letela a letela a letela.... už aj kráčala o paličke, ale stále sa nemohla dostať von.
Znova skonala v kmeni stromu.
A naša mucha na narodila ešte jedenkrát. Znova letela a letela až prišla po spadnutý dutý kmeň stromu. Rozhodla sa ho preletieť. A tak letela nad kmeňom. Už bola takmer na konci, už iba pár mávnutí krídiel, keď zrazu ju čosi vcuclo do dutého kmeňa stromu. Bolo to zrovna vtedy keď prelietala nad poslednou dierou v kmeni. Chcela sa dostať tadiaľ von a tak letela a letela a letela a letela a letela a letela a letela a letela a letela a letela a letela a letela a letela až vyčerpaná spadla na dno kmeňa a skonala od únavy.

Priatelia

4. července 2011 v 0:43 | Enaily
Príbeh rozpráva o najlepších priateľoch.
Kurzíva je minulosť, to čo sa stalo.
Dúfam, že sa vám bude páčiť.
 
 

Reklama